nedávno sa v učiteľských skupinách na fejsbúku objavila otázka. Každý, kto poznal dobrý príklad inklúzie na slovenskej základnej škole, sa mal ozvať. Horko ťažko, no našlo sa šesť vzorov. Určite sú tam vonku aj ďalšie, ale z dvoch tisíc základných škôl na Slovensku to bude stále iba zanedbateľná časť. Pritom pre deti, ktoré ich navštevujú, znamenajú svet.
inklúzia po slovensky
Žiaci zdraví, telesne či mentálne znevýhodnení a s rôznym pôvodom spolu pracujú a učia sa v jednej triede. Pritom každý, kto potrebuje, dostáva podporu, aká mu prináleží. To je inkluzívne vzdelávanie. „V praxi to môže znamenať postavenie rampy, pridelenie osobného asistenta alebo poskytnutie všetkých učebníc aj v Braillovom písme,“ uvádza Elena G. Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry. Dlhodobo sa venuje právam detí z menšín a inklúzii.
Každý rodič túži, aby jeho dieťa malo kamarátov, viedlo normálny život a nemuselo sa skrývať v špeciálnych ústavoch. Napriek tomu sa model začleňovania stretáva s odporom časti učiteľskej verejnosti, ale nielen tej. V Českej republike sú známe výroky prezidenta Zemana, ktorý by deti s hendikepom úplne oddelil od ostatných.
Schopnosť pracovať v heterogénnych skupinách je jednou zo zručností, ktoré na pracovnom trhu naberajú na dôležitosti.
Dôvodov na takýto postoj je viacero. Na jednej strane populizmus, na druhej tvrdá realita. Učitelia majú málo tréningu. Chýba poriadna metodika, na vysokých školách sa o inklúzii hovorí len okrajovo, ak vôbec. Odborníci a progres tejto oblasti je skôr na pleciach mimovládnych organizácií. Štát inklúziu zatiaľ odsúval najmä na eurofondové projekty, ktoré boli časovo ohraničené. Nie sú pomôcky, dokonca učebnice v Braillovom písme chýbajú aj na špeciálnej škole pre nevidiacich v Levoči. To však nie je všetko.
Ako nedávno upozornila Slovenská komora učiteľov, školy paralyzuje výrazný nedostatok odborníkov. „Na jedného psychológa pripadá 305 detí a na špeciálneho pedagóga 98 detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pričom podporu a pomoc potrebujú všetky deti,“ uvádza komora. Kto by sa v takto poddimenzovanom systéme nebránil inklúzii?
„Na Slovensku si nedovoľte priviesť na svet dieťa, ktoré sa vymyká šedému priemeru, nesmiete mať nadané, alebo naopak, znevýhodnené dieťa. Ak sa tak stane, nedostanete v školskom prostredí podporný servis garantovaný Ústavou a medzinárodne,“ píše vo svojom blogu učiteľ a aktivista Viktor Križo.
Súčasný vzdelávací systém je šitý pre šikovné Katky. Teda deti, ktoré majú podporu rodiny, nemajú špeciálne potreby a pochádzajú z prostredia, ktoré väčšinová spoločnosť považuje za normálne. „Takýchto detí je však v skutočnosti veľmi málo. Takmer dvadsať percent populácie na Slovensku patrí k určitej menšine, či už etnickej, alebo národnostnej,“ upozorňuje Elena G. Kriglerová.
skutočné benefity
Štúdie jasne ukazujú, že dobre zvládnutá inklúzia prináša benefity nielen pre deti so znevýhodnením. Celý kolektív sa učí rozumieť rôznorodosti. Deti objavujú nové stratégie, ako spolu interagovať. Pri spoločnej práci musia byť oveľa vynaliezavejšie, musia totiž zohľadniť aj neštandardné potreby svojich spolužiakov. Zároveň sa deti bez znevýhodnenia podľa odborníkov dostávajú v inkluzívnych triedach často do úlohy, keď musia svojim spolužiakom pomôcť alebo vysvetliť učivo. Tu si posilňujú svoje sebavedomie, dôveru vo vlastné schopnosti a líderstvo, tvrdí americký profesor William Henninger a jeho kolegyňa Sarika S. Gupta, odborníčka na špeciálnu pedagogiku.
Práve schopnosť pracovať v heterogénnych skupinách je jednou zo zručností, ktoré na pracovnom trhu naberajú na dôležitosti. Výskumy ukazujú, že to, čo robí pracovné skupiny skutočne inovátorskými, je práve kombinácia ľudí s rôznym vekom, schopnosťami a spôsobom uvažovania. Profesor Soctt E. Page z Michiganskej univerzity dokonca tvrdí, že progres závisí rovnako od rozličností kolektívu ako od inteligencie jednotlivcov.
Mýty o tom, ako deti so znevýhodnením ťahajú dole priemer ostatných, sa v škole v Smoleniciach nepotvrdili.
málo, ale predsa
Medzi hŕstkou škôl, ktoré sa podarilo nájsť cez sociálnu sieť, bola aj Základná škola v Smoleniciach. V obci neďaleko Bratislavy majú približne 230 žiakov. Okrem detí z rôznych rodín je škola otvorená aj žiakom so znevýhodnením. Sú medzi nimi deti s telesným postihnutím, ľahkým mentálnym postihnutím, autizmom, Aspergerovým syndrómom, deti s poruchami zraku, sluchu, dieťa s Downovým syndrómom ale aj rakovinou. Celkovo ich je na škole vyše 30. „Tým je škola špecifická, pretože obvykle bývajú v bežných základných školách začlenené len deti s ľahkým mentálnym postihnutím a aj ich integrácia je zvyčajne len formálna,“ hovorí Elena G. Kriglerová, ktorá dáva školu za príklad aj v príručke Školy na ceste k inkluzívnemu vzdelávaniu – príklady dobrej praxe.
Vedenie školy v Smoleniciach sa snaží všetkým deťom vytvárať priateľské a bezpečné prostredie. Škola má svoj poradenský systém, v ktorom spolupracuje so školským špeciálnym pedagógom a aj školským psychológom. Mýty o tom, ako deti so znevýhodnením ťahajú dole priemer ostatných, sa tu nepotvrdili. Žiaci sa zúčastňujú na rôznych súťažiach, v testovaniach Komparo sa minulý rok v predmetoch geografia, matematika a slovenský jazyk zaradili medzi 25 percent najúspešnejších škôl.
výzva
To, že škôl s dobrou praxou sa našlo len zopár, nesvedčí o úplnej beznádeji. Práve naopak. Je to výpoveď o tom, že ak je vôľa a stretnú sa odhodlaní ľudia, dokážu vytvoriť niečo výnimočné. Bohužiaľ, to výnimočné by malo byť štandardom na národnej úrovni. Prišiel čas hovoriť o inklúzii vážne. Jej odmietanie a výsmech nielenže škodí deťom so znevýhodnením a porušuje ich právo na rovný prístup ku vzdelaniu, ale okráda ostatné deti o veľmi dôležité skúsenosti, ktoré budú potrebovať v budúcnosti.
