aké je byť riaditeľkou základnej školy?
Niekedy by som to chcela vzdať. Ale ešte som to neurobila, lebo ma to nesmierne baví. Od roku 1999, keď som do funkcie nastúpila, sa zmenilo veľa vecí. Vtedy sme patrili pod školskú správu, ktorá združovala školy. V roku 2002 sme prešli pod právnu subjektivitu. Bol to oriešok. No som vďačná, že som si tým procesom prešla. Veľa ma to naučilo o hospodárení, o zákonoch, o tom, ako to v podstate chodí. Predtým riaditeľ nemusel riešiť tieto veci, dnes je ako obecný úrad v malom. Musí robiť verejné obstarávania, ochranu osobných údajov, bezpečnosť, výberové procesy, riešiť havárie, budovy, pedagogický proces, jeho organizáciu a podobne. Je to náročné. To, čo napríklad na úrade robia rôzne oddelenia, je u nás všetko v jednom. Nemáme ani sekretárky, len ekonómky. Z toho všetkého ma najviac zaťažujú obstarávania. Nám sa však podarilo dohodnúť sa s mestom, že časť prác okolo obstarávaní, keď ide o dotácie z obce, budú robiť oni. Čiže dá sa to.
čo vás drží pri riaditeľovaní?
Najmä deti a skvelý pracovný tím. A tiež ma baví vymýšľať. Moji učitelia mi už povedali, že ma asi odstrihnú od internetu. Rada hľadám nové inšpirácie a hneď by som to chcela do školy. Mám rada ľudí, ktorí sú inovatívni a prinášajú nové veci, ako napríklad Eduma, Indícia, Dobrá škola, Berovci či Zaježová.
akú najväčšiu inováciu ste u vás zaviedli?
Neviem, či je to najväčšia inovácia, ale dbala som najmä na vytvorenie dobrých podmienok na vzdelávanie. Napríklad, v každej triede máme počítač, dataprojektor a plátno. To znamená, že učiteľ si nemusí nič prenášať, všetky pomôcky k predmetu má vo svojej triede a vo svojom počítači. S tým súvisí model, kde má každý učiteľ svoju triedu podľa predmetu. Vďaka tomu máme teraz krásnu dejepisnú triedu. Keď do nej vkročíte, ocitnete sa v 19. storočí.
pracujete aj nejako špeciálne s učiteľmi?
Snažím sa s nimi veľa rozprávať, oceňovať, chváliť, byť úprimná, byť súčasťou kolektívu. Rozhodujúca je u nás dôvera. Sme asi jediná škola na okolí, kde je v pracovnom poriadku stanovená možnosť domácej prípravy učiteľov. Keď doučia a majú všetko porobené, idú domov, kde sa pripravujú na ďalší deň či pripravujú svoje projekty. Dôverujem im a ľahko si to viem overiť cez výsledky detí.
ako vnímate reformný dokument Učiace sa Slovensko?
Mňa veľmi zaujal. Takúto koncepciu vzdelávania Slovensko potrebuje. Nerozumiem, prečo to niektorí nechcú akceptovať. Často sa aj na internete pýtam „ak nie toto, tak čo?“, ale nikto mi nevie odpovedať. Potrebujeme poznať smer slovenského školstva, potrebujeme dlhodobú víziu bez chaotických a rýchlych zmien. Páči sa mi systém koncepcie, ktorá v každom bode vychádza z analýzy súčasného stavu a z návrhov riešení.
sú tie návrhy pre základné školy naozaj nereálne?
Keby nikto z nás nikdy nemal žiadny sen, asi by sme všetci ešte žili v prvotnopospolnej spoločnosti. Som presvedčená, že mnohé školy veľa vecí z tých návrhov robia už dnes. Napríklad ústretová komunikácia s rodičmi. U nás máme zaužívané hlavne športové aktivity a brigády s rodičmi, chodia nám pomáhať pri sadení stromčekov, maľovaní tried, realizujeme rôzne formy participácie rodičov na vzdelávacom procese.
často zaznieva, že vychovávať deti by mali najmä rodičia doma. Reforma chce posilniť výchovné ciele. Je to správne?
Úplne s tým súhlasím. My sme predsa výchovno-vzdelávacia inštitúcia. A hoci každým jedným krokom v triede to dieťa vychovávam, nie je dobré a efektívne, ak sa to nerobí systematicky a cielene. Aktuálne prehodnocujeme hodnotové princípy školy. Hľadáme prienik tých najpodstatnejších hodnôt, ku ktorým chceme žiakov viesť. Každý učiteľ si zvolil hodnotovú oblasť, ktorej bude koordinátorom. Kolegyňa si zvolila v rámci hodnoty Úcta k sebe i druhým tému dobrovoľníctvo. Tú realizuje nie prostredníctvom prednášok, ale v aktivitách so žiakmi. Napríklad v sobotu ráno o siedmej, keď ostatní ešte spia, naše deti vstali na prvý vlak a šli do Prievidze zadarmo pomáhať organizácii Úsmev ako dar pripraviť jedno podujatie.
v triedach by sa mala posilniť individualizácia. Viete si to predstaviť?
V súčasnosti je to neuveriteľne náročné. V triede by malo byť viac učiteľov. Môžem byť úžasný učiteľ, ale jednoducho nedokážem posunúť každé dieťa k jeho najlepšiemu výkonu pri takom pestrom zložení. V triede, kde učím, je 26 žiakov. Dve sú ťažko zdravotne postihnuté, tri deti s ADHD, jedno s narušenou komunikačnou schopnosťou, dve zo sociálne znevýhodneného prostredia, šesť detí s poruchami učenia. Je inšpirujúce vidieť ich, ako si vzájomne pomáhajú. Avšak pripraviť sa na vyučovaciu hodinu tak, aby ste mysleli na potreby každého jedného dieťaťa, je veľmi náročné. Takéto zloženie triedy je bežné a ak má učiteľ denne šesť hodín, je to zaťažujúce a reálne nemožné vydržať v nasadení celý školský rok. Preto sa teším, že reforma počíta so vznikom podporného tímu. Pokiaľ nebudú na školách takíto odborníci a asistenti, v triede by podľa mňa malo sedieť maximálne tak pätnásť detí.
v súvislosti s reforomou sa hovorí aj o slovnom hodnotení. Máte s ním skúsenosti?
Je to jedna z možností. Skúsili sme to, ale videla som, že učitelia boli veľmi vyčerpaní a neprinieslo to očakávané výsledky. Ale stále hľadáme, ako priebežne jasnejšie komunikovať rodičom posun vo vzdelávaní ich dieťaťa. Teraz sa u nás diskutuje o priebežnom hodnotení kompetencií. Ale to neurobíme za rok, chce to čas. Už sme to skúsili nastaviť v niektorých predmetoch, avšak chceme to spraviť na všetky a sledovať posun žiaka.
a čo napríklad práca vo vekovo zmiešaných skupinách. Funguje to medzi deťmi?
Určite áno. Onedlho máme na škole tematický deň KNIHA na druhom stupni. Žiakov rozdelia učitelia žrebom na tímy, čiže vzniknú vekovo zmiešané skupiny. Každý učiteľ si potom vo svojom predmete pripraví zadania k téme. Napríklad z geografie to môže byť otázka, kde vznikla prvá kniha, kde sa vytlačila. Tímy samostatne, bez učiteľa, chodia z triedy do triedy a plnením úloh z rôznych predmetov zbierajú body. Žiaci si sami organizujú prácu v skupine, ktorú nakoniec vyhodnotia verejne. Ale robíme aj ďalšie aktivity. Napríklad žiaci z druhého stupňa si naštudujú nejaké učivo a potom ho prezentujú mladším spolužiakom či zahrajú bábkové divadlo, odučia hodinu anglického jazyka.
ďalšou inováciou je blokové vyučovanie. Skúsili ste už aj to?
Momentálne pracujeme v projekte ExpEdícia, kde sa pokúšame spolu s neziskovou organizáciou Indícia a Pedagogickou fakultou v Banskej Bystrici prepájať vzdelávanie v predmetoch biológia a geografia v piatom ročníku. O rok chceme pokračovať aj u siedmakov v prepojení chémie a fyziky. Žiaci získavajú priestor na experimentálne učenie a nie sú ohraničení len dĺžkou vyučovacej hodiny. Podobne sme využili napríklad spojenie dvoch hodín literatúry do jedného bloku u piatakov. Zrazu máme viac času robiť veci, ktoré bavia aj deti. Na začiatku týchto blokov si vždy čítame v tichosti knihu, každý tú svoju, potom o prečítanom chvíľku diskutujeme.
vlnu diskusií vzbudilo stop prepadávaniu na prvom stupni.
Ja s tým úplne súhlasím. V súčasnom nastavení učiteľ „nepošle“ žiaka do vyššieho ročníka, keď vidí, že neovláda učivo. Prečo to dieťa nezvládlo učivo daného ročníka? Ak sa od jeho narodenia zameriame na vytváranie podmienok, ako napríklad príprava kvalitných učiteľov, predškolská príprava detí, rodičovské centrá, špeciálny pedagóg a psychológ na škole a mnoho ďalších, ako to navrhuje reforma, to prepadnutie by malo hroziť len vo výnimočných prípadoch. Za súčasných podmienok to nevieme zastaviť. Učitelia nevedia urobiť ešte viac, nie je to v ich silách. A dieťa nemôže za to, že prepadáva. Ono samo nie je schopné to zmeniť. Potrebuje nás, dospelých, ktorí mu môžeme a musíme pomôcť.
čo chýba na presadenie reformy?
V oblasti základného školstva zatiaľ chýba chuť niektorých učiteľov, unavených z neustálych zmien. A najmä razantná podpora tých, ktorí ju môžu a majú uviesť do života. V dokumente Učiace sa Slovensko sa isto nájdu aj nedostatky, ktoré sa dajú ešte doladiť. No je to dnes jediná možná cesta. Ak toto neprejde, ďalších desať rokov určite nič podobné nevznikne. A potom čo? Zas budeme prestupovať ďalších desať rokov v tomto marazme?
Anna Chlupíková
Vyštudovala slovenský jazyk – hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Nitre v rokoch 1979 až 1984. Od roku 1999 je riaditeľkou Základnej školy v Novákoch. Podporuje nadšenie učiteľov, ich vzdelávanie sa, rôznorodé formy vyučovania, zapájanie sa do projektov a experimentov. V škole zaviedla úplnú elektronizáciu dokumentácie. Je členkou mnohých profesionálnych i občianskych združení pôsobiacich vo vzdelávaní. Projekt jej školy „Spomíname, nezabudneme“ bol nominovaný v súťaži Generácia 3.0, ktorú organizuje nadácia Pontis.
Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.