kedysi, bolo to bezprostredne po vydaní knihy Kauza Cervanová I., ma oslovil Štefan Hríb, šéfredaktor .týždňa, či by som nenapísal text, ako svoje stanovisko na všetky udalosti, ktoré otvorila televízna relácia Pod lampou a môj film Kauza Cervanová. Pracoval som v tom čase na dvoch ťažkých filmoch, ktoré som v poslednom období dokončoval (Para nad riekou, 2015 a Diera v hlave, 2016). Množstvo motívov v prípade Cervanová, sa v mojej mysli rozvetvuje do celej sústavy postáv, motivácií a východísk. Prichádza jedno za druhým a ja som nevedel, ktorým začať a ktorým skončiť. Tušil som, čo by to obnášalo a obával som sa, že by mi to zabralo množstvo času a tá práca by bolo nezmyselná a zbytočná. Navyše som to vnútorne nepociťoval ako potrebu. Takže som sa Hríbovi po jeho zvolaniach „Kde je článok?“ už takmer vyhýbal na ulici.
Na napísanie takejto reflexie som si musel nájsť čas, ale zázrakom mi neuveriteľne nahral rozhovor JUDr. Juraja Klimenta, sudcu Najvyššieho súdu SR a redaktorov denníka Postoj. Ten rozhovor potvrdzuje, že všetky pochybnosti o prípade, tak ako ich ukazujem vo filme, sú opodstatnené. Považujem ho za esenciálnu výpoveď o všetkom, čo sa začalo hovoriť a pritom nedopovedalo, aj o všetkom, čo obsiahol jeden zbytočne zničený les na knihy Kauza Cervanová I. a II., o ktorých mám dôvod myslieť si, že patria do kategórie tých, ktoré sú viazané v „ľudskej koži“.
Tento text píšem s pohnútkami, ktoré nemajú nič spoločné s obhajovaním mojej práce, môjho pohľadu na svet alebo môjho názoru. Pokúsim sa hovoriť o niekoľkých faktoch - nie ako znalec takzvaného prípadu Cervanová, v súdnych spisoch nazývaného Kauza Brázda a spol., ale skôr ako jeho svedok. A ako svedok by som ho v tejto chvíli pokojne mohol nazvať aj kauzou Kliment a spol.
Keď mi pred myslím dvoma rokmi ktosi zavolal, že na TA3 „uvádza“ minister vnútra Kaliňák knihu, ktorá nesie názov môjho filmu - Kauza Cervanová, prekvapilo ma to. Tak toto je tá tajomná aktivita, ktorá potrebovala podporu verejnosti, presne tak, ako pred procesom v roku 1983. Na krste knihy Robert Kaliňák „zasvätene“ rozprával, ako ho môj film nahneval. Bol som plný očakávaní - a samozrejme aj pripravený zmeniť názor. Prečítal som si ju. Asi od 10 strany som si začal robiť poznámky a tak to zostalo takmer do konca. Kniha ospevuje prácu komunistickej polície, Štátnej bezpečnosti a vyšetrovateľov ZNB. Pracuje s nepodloženými informáciami, klebetí, ohovára, pokúša sa diskreditovať a vynecháva dobové súvislosti, spoločenskú hierarchiu, historické fakty. Skrátka zahmlieva.
Každému zainteresovanému človeku, ktorému ide o to dozvedieť sa, čo sa to vlastne stalo, musí byť jasné, že čítať súdny spis v tomto prípade nestačí. Navyše, a to priznáva aj JUDr. Kliment, so spisom manipulovali tí, ktorí k nemu mali prístup: nejaká neznáma ruka prepísala čísla strán, nejaká neznáma ruka odtiaľ vybrala dôležité svedectvá a výpovede, ktoré odporujú oficiálnej verzii a uložila ich do archívu ako nepotrebné, nejaká neznáma ruka zaranžovala štruktúru spisu do melodramatickej kombinácie ustavične sa meniacich výpovedí, domnienok a emócií, ktoré by mali byť cudzie každému sudcovi. Donedávna, podľa informácie JUDr. Motejla, bola dokonca na prvej strane spisu fotografia obete Ľudmily Cervanovej, aby mali sudcovia „ľahšie“ rozhodovanie.
Pred očami verejnosti bolo treba aspoň nejako obhájiť zlý rozsudok a rozhodnutie o vine, bolo treba nájsť dôkazy. Tie v spisoch nie sú podobne, ako akcia Kamera, odpočúvanie hotelových izieb, kto, čo, kedy a komu povedal na chodbe, v cele, na záchode. Alebo tajomné ankety ako inovatívne kriminalistické metódy, ku ktorým neexistuje žiaden listinný alebo zvukový dôkaz. Akcia Štátnej bezpečnosti Kamera je z pohľadu historického ak nie nedôveryhodná, tak prinajmenšom podozrivá. Všetky akcie Zboru národnej bezpečnosti vydávané za releventné by mali byť podrobené odbornej a kritickej analýze. To sa v tomto prípade nikdy nestalo. Určite sú nedôveryhodné aj tvrdenia kriminálnikov korumpovaných vyšetrovateľmi ZNB. Sudca Najvyššieho súdu SR, JUDr. Juraj Kliment v tejto knihe a neskôr v rozhovore pre denník Postoj verejne vyhlásil, že súčasťou vyšetrovania boli recidivisti a kriminálnici, ktorých v knihe hrdo nazýva „spravodajská agentúra“.
Kliment: To je úplne normálne, takto sa to deje všade. Áno, spomínaní páni dostávali úlohy, boli za to motivovaní rôznymi benefitmi.
Rozumejme tomu takto: keď si vyšetrovateľ nemôže udrieť, tak to nechá na inštruovaného väzňa, ktorý to za prísľub šošovice so špekáčikom, kartónu marsiek, pol kila čierneho čaju a 50 tabletiek, urobí rád. Bude treba len vytypovať sadistov... A to sa aj stalo. Andrášikovi recidivista strkal hlavu do záchoda, mladého a vydeseného Lachmana posadili do cely smrti s odsúdeným na trest smrti (keď sa sťažoval advokátovi, odpoveďou bolo, že je to dočasné riešenie, pretože jeho cela sa práve maľuje). Brázda sa vo väzení načisto zbláznil a keď sa uňho začali prejavovať známky schizofrénie a paranoje, „poučený“ súdny znalec konštatoval, že ide o prechodnú reaktívnu depresiu spôsobenú „záťažou charakteru“. Čermanovi tiež preskočilo, zbil spoluväzňa, ktorý ho terorizoval a skončil na dereši, kde ho bachari zmlátili do bezvedomia. A keď sa Beďač sťažoval, že ho bil vyšetrovateľ, našili mu ešte krivé obvinenie...
Kľúčové „fakty“ zmieňované v dvoch knihách nie sú overené, sú ťažko dokázateľné, obhajoba ani odsúdení sa s nimi nemali možnosť oboznámiť. A hlavne, a to aj napriek žiadostiam obhajoby, odsúdených aj verejnosti - sa nestali predmetom skúmania súdu. Nie sú zahrnuté v rozsudkoch Najvyššieho súdu spred roka 1989, ani po ňom. Čo si myslieť, ak sudca Najvyššieho súdu SR verejne prehlási, že spis z archívu MV SR v Levoči (ku ktorému sa dostať je podstatne jednoduchšie, ako k záznamom z akcie ŠtB Kamera alebo archívu ÚV KSČ a ÚV KSS) nikdy nevidel, ale zároveň nepociťoval potrebu sa ním zaoberať?
Kliment: Vrátilo by sa to teda späť na krajský súd sudkyni Smolovej, ktorá bola tesne pred dôchodkom. V prípade jej odchodu do dôchodku by nastúpil nový predseda senátu, ktorý by si to musel všetko opäť naštudovať, prebehlo by nové dokazovanie a takto by sa naťahovalo ďalších desať rokov.
Nechcel som pristúpiť na hru, ktorá smeruje k otváraniu diskusie s autormi tejto knihy. Nechcel som im robiť reklamu. Trikrát mali možnosť stretnúť sa so mnou verejne a odmietli. Prvý raz Kliment súhlasil s jeho vystúpením v Liberálnom dome SaS. Keď mi Richard Sulík zavolal, či prijmem pozvanie a zúčastním sa na tejto diskusii, súhlasil som. Kliment vzápätí odmietol. Druhý raz vyhlásil vo vysielaní Ta3 istý Tóth, že je pripravený diskutovať. Keď bol redaktor Pavol Bielik požiadaný, aby tento rozhovor prebehol, odmietol ho s vysvetlením, že na to nevidí dôvod. Treti raz som bol pozvaný na diskusiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Boli tam okrem študentov aj vedúci jednotlivých katedier, pedagógovia a verejnosť. Súhlasil som. Na diskusiu spojenú s premietaním filmu bol pozvaný aj P. Tóth. Keď som sa na diskusiu dostavil, dozvedel som sa, že Tóth svoju účasť zrušil.
Aj preto, že Kliment a spol. vytrvalo odmietajú akúkoľvek konfrontáciu a oponentúru, rozhodol som sa odpovedať na jeho tvrdenia v denníku Postoj formou nepriameho rozhovoru. Bude to dlhší výlet a môj posledný na túto tému v médiách. Čo som mal a chcel povedať, to som povedal vo filme. Ani s odstupom času na tom nechcem, ale ani nemôžem zmeniť nič. Všetko ostatné sú len dodatky. A aj nasledujúce slová sú iba zlomkom z celého radu nejasností a pochybností.
Prípad Cervanová sa začal období tzv. normalizácie. Predchádzalo mu zmiznutie 19 ročnej študentky spred internátu. Keď sa po niekoľkých dňoch našla mŕtvola stotožnená z týmto dievčaťom, prebehlo to spoločnosťou ako rana bleskom. Myslím si, že už vtedy sa začali prvé manipulácie s prípadom. Dnes sa moje prevedčenie utvrdzuje a zdá sa, že polícia už vtedy poznala skutočných páchateľov, ktorých kryla a kryje dodnes. Do Nitry ale žiadna stopa neviedla. Začali padať prvé obvinenia. Najprv zatkli policajti vlastného kolegu M.B., ktorý mi na záznam povedal, že jeho vlastní spolupracovníci ho fackovali a do očí mu tvrdili, že zabil Ľudmilu Cervanovú. „Keď mi ukázali červený papier, o ktorom som vedel, že to je väzba, úplne som sa zrútil...“ Potom boli „rozpracované“ ďalšie osoby. Všetko s vyfabulovaným príbehom a fabrikovanými dôkazmi. Vyšetrovatelia ZNB zatkli študenta FTVŠ Hrmu, keď boli úplne bezmocní. Aj napriek tomu, že sa im podarilo zlomiť v tom čase tzv. korunnú svedkyňu, študentku medicíny a Ľudmilinu spolužiačku D.M. - brutálnym vyšetrovaním, želiezkami pred internátom a opakovanými zaisteniami do cely predbežného zadržania na 48 hodín, pokiaľ nezmenila názor - nepodarilo sa im zlomiť Hrma. Stretol som sa s ním niekoľko krát. Jeden celý rok ho lámali vo vyšetrovacej väzbe. Nezlomili. Vždy sa našťastie takí nájdu a našli sa aj v tzv. nitrianskej partii. Keď ho prepustili, tak mu pre istotu našili pašovanie (rozumejme – nezákonne preniesol z Poľska do ČSSR dva kožušinové límce na dámsky kabát...), aby bol ten rok v base zákonne opodstatnený. Po nevyhnutnom oslobodení Hrma a spol. bol prípad uzavretý ako nevyriešený.
V roku 1977 bol námestníkom ministra vnútra ČSSR prokurátor generál JUDr. Ján Pješčak. Bol známy z 50. rokov, keď ako začínajúci vojenský prokurátor - nadporučík - protizákonne preklasifikoval pokus o útek do západného Nemecka vojaka základnej služby Aloisa Jeřábka (*16.1.1927) na vlastizradu. Predavač v drogérii A. Jeřábek bol obesený dňa 15.6.1953. V sedemdesiatych rokoch Pješčak kryl vraždy ruského vojaka, ktorý kvôli lúpeži zaváranín vyvraždil rodinu s deťmi.
Keď sa na sklonku 70. rokov prípad uzavrel s vysvetlením páchateľ neznámy, pani Cervanová napísala 90-stránkový list prezidentovi Husákovi, kde vyjadrila podozrenie, že Komunistická strana kryje páchateľov, pretože sú to deti papalášov a popísala únos a vraždu približne tak, ako sa neskôr mala dokazovať Nitranom. J. Pješčak na príkaz generálneho tajomníka a prezidenta ČSSR JUDr. Gustava Husáka iniciatívne koncom roku 1977 poveril vyšetrovaním prípadu Cervanová s neobmedzenými právomocami podplukovníka E. Pálku, ktorý nebol schopný počas Protektorátu ukončiť ani reálnu základnú školu. Pálka mal však „skúsenosti“ z nezákonných vyšetrovaní v 50. rokov. Stará komunistická garda. Úhrnom za „vyriešenie“ tohto prípadu inkasoval spolu 200.000 československých korún odmeny (cena bytu alebo auta sa vtedy pohybovala okolo 40 000). Zacítil príležitosť a šancu na ďalšiu kariéru ako mnohí, ktorí prišli v tomto prípade po ňom, a spustil prúd nezákonností. Pješčak mu dal list pani Cervanovej so slovami: Prípad musíte skončiť exemplárne. Dobre vedel, že ak by kriminalizoval disent, bolo by to tak priehľadné, že by to narobilo viac škody, ako osohu. Spoločnosť potrebovala signál, že samotná KSČ sa dokáže očisťovať. Odtiaľ mal ten impulz prísť. Muselo to byť urobené verejne.
Tak sa začal tento príbeh, ako ho poznáme dnes. Keď prebiehal v Justičnom paláci súdny proces, neďaleké ulice zablokovali obrnené transportéry, nad „justičákom“ lietali vrtuľníky a obžalovaných prevážali so želiezkami na nohách a rukách kordónom štekajúcich psov do kójí, kde čakali, kým budú predvolaní, aby predstúpili pred súd. Bol to proces, ktorý pripomínal 50- te roky. Jedným z jeho divákov bol aj JUDr. Allan Bohm, vtedy ako študent práva absolútne presvedčený, že sa pozerá na proces s vrahmi. Prípad skončil exemplárne, prokurátor JUDr. Valašík navrhol tri rozsudky smrti obesením pre Brázdu, Kocúra a Andrášika. Dodnes si myslím, že nebyť rozhodnutia MUDr. Viery Zimákovej zmeniť výpoveď, títo traja by dnes už nežili.
Keď o tejto kauze rozprávate s bývalými predstaviteľmi tzv. represívneho aparátu, čoskoro zistíte, že u nich ide o akúsi posadnutosť. Do postáv odsúdených akoby sudcovia, prokurátori, vyšetrovatelia a nielen oni, ale aj obyčajní občania, desaťročia premietali svoje frustrácie. S mediálnym lynčom začali médiá počas doby reálneho socializmu. Úmyselne vytvorili mýtus o deťoch papalášov, ktorí musia byť potrestaní aj za to, že sme museli byť sluhami. Za naše zlyhania, za našu bezmocnosť.
Šokuje ma, s akou nenávisťou ich prenasledujú. Keď som videl, ako mafiánov zbavujú viny, ako sa beztrestne v parlamente prechádzajú skorumpovaní politici, ako vrahovia a zlodeji unikajú a dostávajú nízke tresty a ako v kauze Cervanová odsúdených v dôchodkovom veku, ktorí v komunistických väzniciach dostali do tela ako máloktorý vrah, poslali po 15-tich rokoch na slobode späť do basy, začal som silne pochybovať o tom, že v tejto krajine ide naozaj o spravodlivosť. Bola to agresia a nielen voči nim, ale aj voči nám. Arogancia s akou sa správali sudcovia a prokurátori celé roky svedčí o ich pocite nedotknuteľnosti. Spochybňovať ich rozhodnutia je skrátka zakázané.
Kliment: Keď si pozriete dokumentárny film Kauza Cervanová, je tam zvukový záznam výsluchu z tejto kazety. Podľa mojich informácií mal túto kazetu odovzdať režisérovi filmu Čerman.
Klamstvo. V roku 1984 bol v rámci už zmieneného mediálneho lynču Slovenskou televíziou odvysielaný policajný magazín Maják, kde okrem tejto, bola použitá aj kazeta s tzv. doznaním Miloša Kocúra.
Kliment: Lenže oni z toho vybrali len tú časť nahrávky, ktorá mala dokumentovať, ako bol na ňu vyvíjaný nátlak.
Klamstvo. Oba zvukové záznamy som použil vo filme tak, ako som ich objavil v televíznom archíve. Celé a bez toho, aby som z nich vyberal to, čo je v prospech alebo neprospech odsúdených. Ak vo filme použijem záznam, kde sa niekto doznáva k činu, tak to asi nerobím preto, aby som ho očisťoval, ale z dôvodu, že je to časť mozaiky, ktorú skladám na ceste k poznaniu prípadu. Keďže MUDr. Zimáková odmietla vystúpiť na kameru, použil som iba audiorozhovor, ktorý som s ňou nakrútil. Doktorka Zimáková sa premiéry filmu žiaľ nedožila. Keď som pátral po zdroji tejto kazety, dostal som sa až k bývalému redaktorovi Majáka mjr. J. Veselovskému. Hovoril mi o tom, ako plnil požiadavku nakrútiť o tejto kauze príspevok, vraj to bolo vo „vyššom záujme“. Samozrejme ide o jednostranný pohľad, ktorý vôbec nezohľadňuje rozpory v tomto prípade, neponúka a ani nedáva priestor druhej strane. V tomto je kniha Kauza Cervanova I a II rovnako ako vyjadrenia sudcu Najvyššieho súdu SR Juraja Klimenta z rokov 2016 až 2017 z jedného súdka. Ak niečo v spise chýba, tak určite nie vinou Roberta Kirchhoffa.
Kliment: Obhajcovia napríklad hovoria, že dôkazom o nevine Kocúra je to, že prvé dni hovoril, že miesto znásilnenia na priváte bolo pod Slavínom, až neskôr mu vyšetrovatelia podhodili Prievoz. Ale keď sa do jeho prvej doznávajúcej výpovede započúvate, on si nebol istý, pretože sa v Bratislave nevyznal, opisoval cestu popri PKO, cez tunel a ďalej von z mesta, len to mylne pomenoval Slavínom.
Klamstvo. Kocúrove výpovede a výpovede ďalších svedkov sa postupne dofarbovali, modelovali, menili, podľa toho, čo potrebovali vyšetrovatelia. Samotné Kocúrovo „doznanie“ paradoxne vylučuje hneď niekoľko tvrdení sudcov. V prvom rade hovorí o mieste znásilňovania - Slavín. Neobstojí, že Kocúr Bratislavu nepoznal a mohol si pomýliť Prievoz so Slavínom. V rokoch 1973 až 1976 v Bratislave na Strojníckej fakulte študoval a toto mesto poznal veľmi dobre. Vylučuje aj spôsob znásilnenia: „Povalili sme ju na zem, kde sme ju znásilnili. Všetci...“ Tvrdenie sa dostáva do rozporu so záverom súdnych znalcov z odboru súdneho lekárstva MUDr. Porubského, MUDr. Koklesa a neskôr aj MUDr. Fialu, ktoré nebolo dodnes zohľadnené a ktoré musím pre jeho závažnosť citovať:
„Nežiadúca súlož zo strany ženy je sprevádzaná aj odpovedajúcou expozíciou násilia, kedy je absencia známok násilia na tele ženy nanajvýš nepravdepodobná. Lokalita genitálu v prípade Ľudmily Cervanovej zostáva intaktná. Bez nálezu je tiež oblasť ostatných anatomických regiónov jej tela. ...Ak znalec nemá okrem hnilobných zmien inú argumentáciu, tak takéto tvrdenia sú nezodpovedné a zo súdnolekárskeho hľadiska nepochopiteľné.“
Kliment: V prípade Cervanovej však boli zistené aj podliatiny, vzadu na pleci a na vnútornej strane stehna, ktoré nasvedčovali násiliu, no jej telo bolo v takom štádiu rozkladu, že sa ďalšie stopy násilia nedali rozpoznať. Ak si obhajoba najme vlastného znalca, ktorého si zaplatí, čo si myslíte, k akým záverom ten znalec dospeje? Samozrejme, za peniaze sa snaží vylepšiť situáciu v prospech obhajoby...
Klamstvo. Všetci znalci MUDr. Porubský, MUDr. Kokles, aj MUDr. Fiala sa v súdno-lekárskej expertíze zhodli nezávisle na sebe, že nálezy násilia na tele Ľ. C. možno charakterizovať ako „povrchové, nepodstatné a necharakteristické pre spôsob vzniku“. S Ľudmilou sa malo od začiatku zaobchádzať hrubo a násilne: vťahovanie do auta, liatie vína do krku, zväzovanie rúk na zemi, hromadné znásilňovanie, prevážanie v aute do Kráľovej pri Senci, opätovné znásilnenie, topenie, nesenie tela k riečke a napokon vhodenie do toku. Nezanedbateľný je tiež fakt, že telo malo plávať takmer 2 kilometre po kamenistom dne a to všetko bez najmenších odrenín a stôp. Okrem tohto, a to pripúšťa aj „revidovaný“ lekársky nález MUDr. Porubského, pre vysoké štádium hniloby nebolo možné rozoznať stopy násilia na tele obete. Napriek tomuto tvrdeniu však lekárom nerobilo problém objaviť dve bezvýznamné modriny. Čo som si mal o tomto myslieť?
Súdne lekárstvo je veda. Ide o tzv. vedecký dôkaz, žiadnu hypotézu. Kliment ani ja nie sme znalci z oblasti súdneho lekárstva a preto by sme konštatovanie o znásilnení a mechanizme vraždy mali prenechať súdnym znalcom. Traja nezávislí znalci sa v rôznom čase zhodli na tom, že Ľ. C. nebola znásilnená. Chcel som to nakrútiť nie ako svoje tvrdenie, ale ako ich konfrontáciu. Na to nie je potrebné sa nijako zvlášť pripravovať. Dá sa to povedať stručne a jednoducho, ako to urobil Dr. Fiala v mojom filme. S autorom prvej správy MUDr. Porubským som sa stretol a nahral som si s ním rozhovor. Robím to tak vždy. Je to moja metóda a dostaneme sa k tomu neskôr. Na otázku, či ani teraz nemôže potvrdiť či vylúčiť, že nebola znásilnená, MUDr. Porubský neodpovedal. O čom sa ďalej rozprávať? Vo filme Kauza Cervanová som k sebe postavil Dr. Porubského a Dr. Mega v presile proti Dr. Fialovi (ten napísal oponentský posudok, 70 stranovú analýzu súdno-lekárskeho nálezu, ktorý Najvyšší súd v senáte s Dr. Klimentom nezohľadnil). Výsledok poznáte. Obaja ušli, aj keď predtým začali o prípade spontánne hovoriť. Keď som v ten istý večer telefonoval Dr. Porubskému a navrhol som mu, že mu dám čas na prípravu a scénu nakrútime znova - odmietol. Domnievam sa, že ide o doteraz nevysvetlené jednanie inak špičkového odborníka, ktorý v roku 1976 v pitevnej správe jasne konštatoval, že „na tele menovanej neboli zistené stopy, ktoré by poukazovali, že na menovanej bola vykonaná súlož alebo iná sexuálnu manipuláciu.“ Kliment v knihe K.C. I na str. 27 napísal z môjho pohľadu neuveriteľnú vetu: „Z hľadiska súčasného komlexného poznania kauzy Cervanová sa práca znalcov kritizuje veľmi ľahko. Keby vedeli to, čo vyšlo najavo v priebehu vyšetrovania až o niekoľko rokov neskôr, aj oni by nepochybne k pitve pristupovali úplne inak (!!!).“
Inými slovami - do pitevne dostanú mŕtvolu ženy od pol pása nahej, so zviazanými rukami za chrbtom, ktorá bola nájdená vo vode a oni sa údajne nezamerajú na znásilnenie. Dokonca nevykonajú ani toxikologické expertízy, ktoré by minimálne vniesli svetlo do spôsobu ako mala byť Ľ. C. utopená. Z vyšetrenia rozsievok sa nepotrdilo ani miesto utopenia. Ale zároveň z toho vyplýva klasický socialistický postup: policajti a prokurátor povedia lekárom, čo majú napísať do správy podľa toho, čo sa im podarí dostať z obvinených, podozrivých a svedkov...
Opakujem, že dôkaz DNA a pitevnú správu možno považovať za tzv. vedecký dôkaz, ktorý týmto úplne spochybňuje spôsob smrti a aj to, čo jej predchádzalo.
Žiaľ, ako je spomenuté vyššie, nie je to ojedinelý prípad, keď polícia, prokuratúra alebo dokonca sudca donúti znalca k mylnému tvrdeniu. A deje sa to doteraz. Napriek tomu podobne ako prokurátori a sudcovia, aj súdni znalci ťahajú pri všetkých zlyhaniach za jeden povraz. Asi sa riadia zásadou - dnes poslúžiš ty mne, zajtra ja tebe. Nekompromisný postoj Dr. Fialu a jeho ochota zúčastniť sa aj napriek riziku na nakrúcaní filmu a konfrontácie z neho robia bielu ovcu v čiernom stáde. Telo Ľ. C. bolo vzápätí po pitve spopolnené. Jeden z vyšetrovateľov mi ako dôvod uviedol: museli sme to urobiť, pretože telo už zapáchalo...
Kliment: Dnes Varga zo Švajčiarska tvrdí, že bol donútený. Ale už nehovorí, že vtedy po dvoch výsluchoch ešte sám z vlastnej iniciatívy prišiel na políciu, kde povedal, že všetko, čo dovtedy vypovedal, je pravda, videl ich na diskotéke a na ničom sa nezúčastnil.
Domnienka. Som rád, že svedectvo p.Vargu nedá Klimentovi spať. Takže: p.Varga pracoval na Kolibe ako produkčný. Keďže bol z Nitry a náhodou sa poznal so svedkami Škrobánkom a Urbánkom, bol dôležitou postavou, pretože sa „logicky“ mohol poznať aj s Brázdom a svedčiť proti nemu, a bol okrem toho aj priateľom Viery Zimákovej. Takže na túto hru bol vytypovaný veľmi správne. Na začiatku podobne ako ďalší svedkovia mal Varga na výber: buď bude spolupracovať, to znamená krivo svedčiť, alebo bude obvinený ako spolupáchateľ. To sa stalo Andrášikovi a mohlo sa to stať Urbánkovi a Škrobánkovi. Motiváciou k emigrácii p.Vargu boli aj dodnes nevyjasnené úmrtia jeho dvoch najbližších priateľov. P.L. zastavila v meste hliadka VB (Verejnej bezpečnosti) a legitimovali ho. O dve hodiny ho našli 20 km od Bratislavy na železničnej trati prejdeného vlakom. A jeho druhý najlepší priateľ J.L. sa pokúsil emigrovať. Chytili ho na bulharských hraniciach, po dvojmesačnom zadržiavaní ho pustili a on na ceste domov spáchal samovraždu skokom z okna opusteného domu. Tieto udalosti sa stali počas „vyšetrovania“ prípadu Kauza Cervanová (netvrdím, že s ním priamo súvisia, ale ako motív opustiť krajinu, sú pre mňa dostačujúce) a p.Varga sa zo strachu a neistoty rozhodol emigrovať. Pre ilustráciu posielam list svedka vyšetrovania kauzy Cervanová p.Vargu, ktorý adresoval redaktorom denníka Postoj a poslal ho aj mne. Uverejňujem ho s jeho súhlasom. Keďže žije dlhodobo v zahraničí, vidieť to aj na štylistike. Text som zámerne neupravoval.
Dobry den pan Hanus.
Pred par dnami sa mi dostal do pozornosti Vas clanok o Vasom rozhovore s Jurajom Klimentom. Rad by som chcel upresnit urcité detaily co sa mojej osoby tykaju v kauze Cervanova a vyvratit hanebne klamstva tohoto pana!
Kliment: Tento svedok, podobne ako Zimáková, si neuvedomil, že to, čo povedal pred vyšetrovateľom, bude musieť predniesť aj na súde, pred obžalovanými a verejnosťou.
Potom ako ma zobrali zo Strbskeho plesa a v aute cestou do Bratislavy vyse styroch hodin na mna kricali a bol som posadeny na zadnom sedadle medzi dvomi tajnymi a bud mi jeden vrazil do rebier s loktom a vyrazil mi dych, a ked som sa konecne nadychol tak druhy mi ho z druhej strany s loktom znovu vyrazil a takto pocas styroch hodin cesty! Potom ako ma hodili do cely a po jednom - dvoch dni ma zacali vysetrovat pod roznymi vyhrazkami ma donutili podpisat krive svedectvo pretoze ja som nikdy na diskoteke v Bratislave nebol, tak po tom vsetkom som si VELMI DOBRE uvedomil vaznost situacie!
Kliment: Dnes Varga zo Švajčiarska tvrdí, že bol donútený. Ale už nehovorí, že vtedy po dvoch výsluchoch ešte sám z vlastnej iniciatívy prišiel na políciu, kde povedal, že všetko, čo dovtedy vypovedal, je pravda, videl ich na diskotéke a na ničom sa nezúčastnil.
Ked ma vypustili z vysetrovacky tak mi rozkazali pod hrozbou ze na druhy den musim znovu prist k nim ku Dvom levom nieco podpisat! Ja som bol na vysluchu u Dvoch Levoch len jeden krat.
Kliment: Neskôr si zrejme uvedomil, že pravdu musí zopakovať aj na súde, lebo v opačnom prípade bude niesť trestnoprávne dôsledky, a toho sa obával. Pre mňa je to jeden z najväčších morálnych spolupáchateľov odsúdených vrahov.
Pri vysluchu mi nepovedali ze maju niekoho podozriveho s vrazdy, naopak, mal som dojem ze to chcu nasit na mna. Kedze som sa nemohol nijako branit a pod hrozbou, ze ma hodia medzi muklov na 6 mesiacov, ako mi to povedali a ti ma uz spracuju aby som sa priznal k vrazde, som sa rozhodol podpisat to ich krive svedectvo, s tym ze pred sudom to budem dementovat. Vedel som vtedy ze ma za to odsudia na 4 roky, ale nemal som inu moznost! Vtedy som este nemohol vediet, ze sa mi podari ujst za hranice.
Kliment: Bol súčasťou partie, mal intímne vzťahy so Zimákovou, bol dôležitým svedkom, ktorý videl aj konflikt vo vestibule medzi Urbánkom a Kocúrom. Pre obvinených bolo dôležité, aby svoju výpoveď zmenil.
V spise ktory som podpisal je vyslovne uvedene ze som mal byt na tej diskoteke uplne sam. Ked ten spis existuje tak si to mozete precitat! Co sa tyka Urbanka alebo Kocura a ostatnych: Odisiel som z Nitry studovat do Cimelic (vyse 600 kilometrov od Nitry) ked som mal 16 rokov. V mojom detstve som nikdy nemal moznost spoznat niekoho z odsudenych, okrem Dubravickeho z videnia, ktory bol v tej dobe velmi vystredne obleceny a vlastne ho poznali vsetci mladi z celej Nitry. S Romanom Brazdom som sa zoznamil az na Kolibe v Bratislave niekedy v 1979 roku, ked tam prisiel z Prazskej FAMU pracovat. Tak isto som nepoznal ani Urbanka alebo Skrobanka. Urbanka a Skrobanka prijal na svoj privat na jar v 1977 roku moj priatel z detstva Juraj Valent, v ktorom on byval od zaciatku 1977 roku. Ja som k nemu casto chodieval a tam som sa len v roku 1977 zoznamil so Skrobankom a Urbankom. V 1976 roku som nemohol objektivne poznat ani Urbanka a ani Kocura. Na jar v roku 1981 pred tym ako ja som bol vysetrovany, mi pred Priorom Skrobanek oznamil ze declaroval, ze ma videl na tej diskoteke 1976 roku. Na moju otazku preco klamal mi doslovne odpovedal: „Ty by si to nepovedal na mna keby si dostal taku facku ze by si skoro vyrazil dvere?“
Kliment: Po tom, čo Varga emigroval do Švajčiarska, naňho získala adresu, kde býval, a spolu s Kocúrovým obhajcom skoncipovali písomnú žiadosť, na základe ktorej Varga odpísal, že berie svoje výpovede späť.
Potom ako sa mi podarilo ujst za hranice prisli do bytu mojej mamy dva krat policajti a dva krat jej rozhadzali cely byt. Z toho dovodu som prestal komunikovat s mojou rodinou aby som im nenarobil zbytocne problemy. V mestecku do ktoreho som prisiel zila skupina Cechov a Slovakov, ktorym som vyrozpraval pribeh ako ma vysetrovali. Diskutovali sme spolu o tom. Citil som sa moralne zodpovedny za to ze som podpisal klamstva, ktoré budu pouzite pred sudom a prispeju mozno k tomu ze niekto bude odsudeny na trest smrti. Po tom co mi povedala Zimakova, co mi povedal Skrobanek a co som ja prezil som si bol isty ze je to spinava afera a musel som z mojej moralnej stranky napisat list v ktorom som dementoval moju vynutenu krivu vypoved. Nikdy moj brat nezareagoval u mna v prospech odsudenych a nikdy by som sa nim v tejto afere nedal ovplyvnit. Inac moj brat mi dodnes hovori, aby som sa na to vsetko vykaslal! Okrem perverzneho policajneho Ceskoslovenskeho socialistickeho systemu nikdy nikto nevyvijal na mna co len najmensi natlak v tejto afere!
Na zaver ziadam novinarov a roznych zurnalistov aby uz nespominali mojho brata v ich komentaroch lebo on s tym absolutne nic nema spolocne. Tak isto ziadam aby som uz nebol menovany ako *svedok v kauze Cervanova" ale ako "SVEDOK VYSETROVANIA KAUZY CERVANOVA".
S pozdravom
Vladimir Varga
p.s. Keby som bol ozajstnym svedkom v tejto afere nikomu by sa nepodarilo ma zastrasit aby som nieco zatajoval!
Všetko je možné spochybňovať, ale nie je možné vysvetliť, prečo tzv. „svedkovia“ pred prípadom utekajú do zahraničia, prečo sa korunná svedkyňa, matka malého dieťaťa rozhodla ísť do väzenia a definitívne stratiť životné istoty a prísť o vlastné dieťa namiesto toho, aby svedčila pred súdom proti vrahom tak, ako to bolo dohodnuté, prečo by dve sestry z Francúzka, ortodoxné hlboko veriace židovky svojimi svedectvami, na ktorých trvajú desaťročia kryli vrahov? To pritom zďaleka nie sú všetky otázky, na ktoré mi nikto z vyšetrovateľov nedokázal uspokojivo odpovedať.
Písal som niekoľko verzií scenárov aj námetov. Hľadal som, uvažoval o postavách, východiskách. Scenár dokumentárneho filmu môže byť iba istou maketou alebo manuálom, ale takýto typ dokumentárneho filmu proste nemôžete napísať od a po zet. V skutočnosti ho totiž píšu jeho postavy.
Kliment: Tak vám poviem niečo o Kirchhoffovom dokumente, pretože keby som bol zlomyseľný ako tento režisér, nedal by som mu s tým pokoj. On si totiž podal žiadosť o grant na ministerstve kultúry a predložil aj scenár. Ten scenár bol síce čudný, ale nebol zlomyseľný a obhajobný v prospech Nitranov. Na základe tohto scenára dostal dotáciu, za štátne peniaze však natočil obhajobnú argumentáciu odsúdených vrahov, ktorá bola následne vyhlásená za kultúrnu udalosť roka a on sám za osobnosť roka 2013.
Ako vidno, JUDr. Kliment nie je len odborníkom na forenznu medicínu, psychológiu, detektor lži, homeopatiká, tajné služby, ale aj na film. Iba sa pýtam: Naozaj je nevyhnutné diskreditovať autora dokumentárneho filmu? Naozaj je tento film takým závažným zdelením, aby ho obsiahlo rozoberal sudca Najvyššieho súdu SR v novinách a v knihe? Ale prečo?
Film Kauza Cervanová mal spolu päť verzií scenára a námetu. Každý to robí inak. Niekto nakrúca bez scenára a niekto tú tzv. literárnu prípravu potrebuje, kvôli štruktúre a kompozícii filmu. Všetko, čo ste videli vo filme Kauza Cervanová bolo vydreté. Nič mi nespadlo z neba. Dokumentárny film, pokiaľ pracuje s reálnym prostredím a s reálnymi postavami, potrebuje čas. Ten čas je venovaný dvom základným veciam: výskumu témy a zberu materiálu, t.z. kontaktovaniu a stretávaniu sa s postavami. Po absolvovaní prvej časti sa napíše námet alebo rozšírený námet, kde autor charakterizuje tému, vývoj filmu a štýl realizácie, vrátane harmonogramu. To znamená, že Ministerstvo kultúry v roku 2004 podporilo už námet filmu. Výsledkom je teaser a scenár alebo rozšírený námet.
Pre takýto typ filmu je samozrejme nevyhnutný istý vývoj a len hlupák si môže myslieť, že to mám od začiatku jasné. K tým ľuďom nepatrím.
Film zasiahol do čierneho, otvoril diskusiu a hneď po jeho premiére sa ozvali traja protagonisti príbehu cez “článok šitý na mieru” v Plus7dní: JUDr. J. Kliment (sudca Najvyššieho súdu SR, ktorý sa stal sudcom v januári 1990 nie tak, že zaklopal na bránu súdu a povedal, chcem byť sudca, pred novembrom 1989 bol schválený ako nomenklatúrny káder ÚV KSČ v Prahe), ktorý sa v predmetnej veci týmto verejne prihlásil k protistrane. JUDr. M. Valašík (za svoje zásluhy dostal významný post na Inšpekcii Generálnej prokuratúry SSR, kde pôsobil až do roku 1989, z poverenia ÚV KSS ako člen dozornej komisie ÚV KSS dozoroval z okna hotela CARLTON zákonnosť zásahu represívnych zložiek ZNB a ŠtB počas Sviečkovej manifestácie 25.3.1988. Zásah – polievanie pokojného zhromaždenia vodou, bitie obuškami, masové zatýkanie a rozháňanie veriacich bolo podľa prokurátora JUDr. Valašíka zrejme zákonné. Neprotestoval). Od roku 1990 je v advokácii - pracoval pre Alexandra Rezeša a dlhé roky pracoval ako právny poradca prezidenta SR I. Gašparoviča. Podľa posledných správ mu bude od Slovenskej advokátskej komory v najbližších dňoch udelené ocenenie za celoživotný prínos k advokácii. Výpovedný je jeho rozhovor s novinármi o Kauze Cervanová z roku 1990. Vtedy sa ešte zjavne obával, že sa jeho služba môže otočiť proti nemu: „Ja som bol prokurátor v tej kauze... Je to ťažký prípad, zložitý prípad. Možno dneska by som už inak k nemu pristupoval. Čo, ja som mal 30 rokov vtedy. A dopredu pertraktujem, že to žiadny väčší prípad nerobí prokurátor sám. V podstate ani dnes nevieme prísť za niektorým prokurátorom: tak ty si to robil. My sme inak monokratický orgán, že taký polovojenský, podriadený vrchnosti. Nahrávame?... Teraz je tu taká otázka, že ešte by sme mali zvážiť, či by sa vôbec malo niečo publikovať.“ Dnes už vystupuje úplne suverénne. A JUDr.V. Lamačka (bývalý vyšetrovateľ ZNB Kauzy Cervanová, napísal návrh na podanie obžaloby s troma trestami smrti, zapojený mimo iného aj do vyšetrovania obvineného L. Macháča v kauze vraždy kňaza Š. Poláka v roku 1988, kde boli použité voči tzv. podozrivému metódy „väzenskej agentúry“ a mučenia. Po „vyriešení“ prípadu Lamačkom údajného vraha, bezdomovca L. Macháča napred odsúdili vo februári 1989 na 13 rokov, potom ho v októbri 1989 (!) prepustili pre nedostatok dôkazov a napokon ho v roku 1993 našli mŕtveho na železničnom násype - údajne skočil pod vlak, ale ešte predtým si prestrelil hlavu. Typická samovražda. Divím sa, že medzi nimi nebol aj ďalší parťák: súčasný prokurátor Kauzy Cervanová JUDr. R. Vlachovský (ktorý už raz v minulosti „zachránil česť“ Slovenskej republiky a to konkrétne v prípade zrušenia obvinenia v kauze zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska.
Ako kľúčový argument uvádzali zopár bezcenných zdrapov papiera, ako dôkaz... Tú hypotézu im okamžite vyvrátil novinár (!) M. Mojžiš.
Absurdita sa zavŕšila, keď sa ukázalo, že film Kauza Cervanová bol impulzom, látkou k napísaniu rovnomennej knihy.
Kliment: Kirchhoff spravil taktickú chybu, ten scenár dal Valašíkovi, keď bol za ním. Už v tom scenári z roku 2005 sú vety, ktoré neskôr povedal Kirchhoffovi na kameru niekdajší Kocúrov advokát a neskorší predseda federálneho Najvyššieho súdu Otakar Motejl. V tom scenári je opísaná aj sugestívna hádka zo stretnutia odsúdených, ktorú natočili neskôr a pôsobí ako úplne autentická. Keďže scenár sľuboval niečo iné, než bol výsledok, existovalo podozrenie zo subvenčného podvodu, preto som sa o tom informoval na ministerstve kultúry. Kirchhoff ma v tom zabrzdil, on totiž Súdnej rade, ktorej vtedy velil Harabin, podal na mňa podnet, aby ma disciplinárne stíhali...
Domnienka. S JUDr. Motejlom som sa stretol počas prípravy filmu niekoľkokrát. Nahrával som s ním rozhovory a vypisoval si dialógy, ktoré môžu byť použité vo filme. Bez prítomnosti kamery. S Dr. Motejlom, ktorého si Kliment tak často „zlomyseľne“ berie do úst a ktorému nesiaha ani po členky, som od roku 2003 do roku 2007 rozprával doslova niekoľko desiatok hodín. S každou z postáv filmu som stávil niekedy obojstranne únavné hodiny, rozhovorov, ktoré pripomínali výsluchy. Časť toho, čo je vo filme preto bola vo zvukovej časti použitá aj z rozhovorov, ktoré som zaznamenal v priebehu desiatich rokov prípravy bez kamery na zvukový záznam. To je vlastne prípad všetkých postáv. S JUDr. Motejlom som sa rozhodol nakrúcať po vynesení rozsudku Najvyšším súdom SR v roku 2006. Nechcel so mnou o rozsudku hovoriť na kameru, pokiaľ nebudem mať súhlas odsúdeného Kocúra, ktorý bol v base a ktorému som kvôli tomu musel napísať list. Na nakrúcanie v jeho kancelárii som doniesol zvukový záznam s rozsudkom, ktorý som mu prehral spoločne s už známym doznaním Kocúra. Chcel som vedieť, ako bude reagovať. Jeho reakcia je často citovaná: „Keby som vyniesol takýto rozsudok, tak si už talár nikdy neoblečiem...“ V tomto s ním v rozhovore v Postoji nepriamo súhlasí aj Kliment. Napriek tomu alebo naopak práve preto sa ako sudca Najvyššieho súdu SR uchyľuje k prenasledovaniu novinárov, sleduje filmára na ulici, spriahne sa s fízlom a s každým, kto mu môže poslúžiť. Dokonca ide tak ďaleko, že pod hlavičkou Najvyššieho súdu SR napíše žiadosť na Ministerstvo kultúry SR, kde sa domáha scenára dokumentárneho filmu, autorského a realizačného zámeru, informácie v akej výške bola poskytnutá podpora a na základe akých podkladov... Keď sa na mňa Ministerstvo kultúry SR obrátilo so žiadosťou o súhlas so sprístupnením požadovaných informácií pre žiadateľa: JUDr. Juraja Klimenta, Najvyšší súd SR, Župné námestie 13, Bratislava, obrátil som sa listom na Súdnu radu. Ako si mám vysvetliť, že sudca Najvyššieho súdu pod hlavičkou Najvyššieho súdu zneužíva svoje postavenie aby získal informácie a na aký účel? Tzv. subvenčný podvod predsa nevyšetrujú sudcovia Najvyššieho súdu SR...
Film Kauza Cervanová nie je obhajobou vrahov, skôr je anatómiou absurdného prípadu, o ľuďoch, ktorí boli odsúdení a domáhajú sa spravodlivého procesu, pretože ako tvrdia - sú nevinní. Film zohľadňuje názor druhej strany, rozpory v tzv. dokazovaní a na základe faktov sa pokúša odhaľovať najvypuklejšie okolnosti vývoja tohto príbehu, do ktorého samozrejme patrí aj Večer pod lampou, aj polygraf, ktorý som mimochodom v skoršej verzii scenára zmienil tiež ako potenciálny motív filmu. Dokonca si myslím, že aj keby sa hneď dokázalo, že odsúdení Nitrania sú naozaj páchateľmi, na výpovedi môjho filmu by to nič nezmenilo. Možno to je dôvod, prečo Kliment a spol. nespochybňuje konkrétne momenty vo filme, ale utieka sa k podpásovej diskreditácii jeho autora. A robí to nie ako občan Kliment, ale ako JUDr. Kliment, sudca Najvyššieho súdu SR. To bol dôvod, prečo som sa sťažoval jeho šéfovi JUDr. Š. Harabínovi a vtedajšiemu ministrovi spravodlivosti JUDr. T. Borecovi.
Čo sa týka hádky obvinených - v ten deň, bolo to tesne pred Vianocami 2006, som nakrúcal v Nitre scénu s advokátom JUDr. L. Turi Nagym a jeho klientom Andrášikom. Tušil som, že sa mi podarí zachytiť niečo podstatné, pretože všetci boli po rozsudku úplne zrútení, hlavne Andrášik a Kocúr, ktorí mali ísť znovu na niekoľko rokov do basy. Scénu s jeho advokátom som napokon nepoužil, zato som použil inú scénu, ktorú som už predtým načrtol v scenári. Aby bolo jasné, a to považujem za jednu z najdôležitejších vecí celého prípadu a teraz schválne použijem súdny názov Brázda a spol.: najväčšiu pochybnosť o znásilňovaní a vraždení týmito siedmimi mužmi som nadobudol, keď som po rokoch pozorovania zistil, že ide o ľudí intelektuálne, sociálne, emocionálne, charakterovo absolútne rozdielnych, ktorí sa medzi sebou neznášajú, ale musia spolu vychádzať kvôli tomu, čomu spoločne čelia už 40 rokov. Na rozdiel od vyšetrovateľov ma nikdy neoklamali.
Práve tú ich „rozdielnosť“ využil kriminalista ZNB Pálka a psychológ Doc. Gejza Dobrotka z UK Bratislava (vedený ako agent Štátnej bezpečnosti, krycie meno GRAFOLÓG a MAREK č. 27522, nazývaný aj „majster kat“, ktorý je podpísaný pod viac ako desiatimi rozsudkami smrti počas komunistického režimu). O treste smrti sa vyjadril verejne: Čo je to jeden justičný omyl oproti desiatkam obetí vrahov?. Bol tiež „jeden z krstných otcov prípadu“. Pred súdom po roku 1989 vyhlásil, že bol proti tomu, aby im na celu dávali sadistov.
Pri predstave, že by Nitrania mali spoločne vraždiť a potom 40 rokov držať spolu a kryť zločin, vyhrážať sa svedkom, som bol na veľkých pochybách. Jeden druhému vyčítali zlyhania, doznania, ktoré sú, ako vidno, dodnes na pretrase. Andrášik, aby sa zbavil vyšetrovateľov pripustil, že Brázda je potenciálny páchateľ, falošne konfrontoval Vieru Zimákovú, aby sa nakoniec sám stal „vrahom“, Kocúr odriekal mená, ktoré mu údajne diktovali vyšetrovatelia. Akési napätie vo vnútri tejto skupiny, o ktorej som takmer s absolútnou istotou presvedčený, že bola vytvorená umelo, sa rok čo rok stupňovalo. Nikoho napríklad doteraz nenapadlo, prečo siedmi muži a jedna žena spoločne pijú, tancujú, sexujú, znásilňujú, vraždia a na súde si vykajú: napríklad Lachman vykal Zimákovej a oslovoval ju „Pani doktorka“, viď záznam zo súdneho pojednávania v roku 1982 - súdny spis. Keď som sa ho na to opýtal, povedal, že na súde ju videl prvý krát v živote a nedokázal jej tykať.
Vedel som, že raz príde čas, keď toto napätie exploduje. Do scenára som preto napísal obraz, kde som túto scénu, ktorú som nazval „hodina pravdy“, uviedol. Mala sa konať v dome u Beďača, ale tie Vianoce mi priniesli istý dar. Keď sme skončili nakrúcanie s advokátom, Andrášik sa ponáhľal na dom k Čermanovi, kde už mala čakať rakúska televízia ORF. Počkali sme, kým skončia. Usadil som ich spolu, pretože tam boli všetci. A začal som ich dialóg smerovať k ich zlyhaniam. Ako som očakával, prišla hádka, a tá je vo filme. Aby sme dostali tých pár sekúnd, nakrúcali sme niekoľko hodín. Točili sme s Jankom Melišom striedavo na film a na video. Niekedy sme zaznamenávali iba zvuk, aby sme ušetrili materiál. To nie je náhoda, ale príprava a dlhoročná práca. Určite nie podvod.
Film Kauza Cervanová napriek tomu, že na dokumentárny film mal nadpriemernú návštevnosť v distribúcii, bol v mínuse. Rovnako ako jeho producent a režisér... Úspechom však je, že bol aj napriek bojkotu slovenských zastupiteľstiev uvádzaný na 20 významných medzinárodných festivaloch a fórach, v dvanástich krajinách sveta, dostal 10 ocenení a hlavne inicioval spoločenskú diskusiu. Film neslúžil nikomu iba tomu, že odhaľoval zákulisie tejto aféry a že sa pokúšal hľadať vysvetlenia na otázky, ktoré neobjasnili súdy.
Aké je absurdné a príznačné, že režisér filmu sa musí obhajovať pred zavádzaním sudcu Najvyššieho súdu SR, ktorý agresívne kritizuje jeho film namiesto toho, aby objektívne vyvrátil pochybnosti a klamstvá, na ktorých vedome participuje.
Kliment: Neviem si predstaviť nezaujatého a skúseného trestného sudcu, ktorý by na základe všetkých zabezpečených dôkazov čo len náznakom spochybňoval ich vinu, nieto ich ešte oslobodil. Dôkazná situácia tu bola naozaj veľmi silná a presvedčivá.
Zavádzanie. Aj keď sa to Klimentovi a spol. prieči, musíme si predstaviť sudcov v senáte JUDr. Veselého na Najvyššom súde ČSFR v Prahe v októbri roku 1990, ktorí rozsudok zrušili v plnom rozsahu a prikázali súdom nižšej inštancie objasniť závažné pochybenia.
Súdy Slovenskej republiky tento rozsudok ignorovali. Týmito rozhodnutiami sa slovenská justícia programovo prihlásila k obdobiu spred roka 1989. Tam asi naozaj patrí.
Kliment: Ten obhajca, ktorého otec Tibor Böhm bol ako federálny generálny prokurátor spolu s Otakarom Motejlom hlavným strojcom zrušenia pôvodných odsudzujúcich rozsudkov.
Klamstvo. Film Kauza Cervanová som uviedol v Brne, pred sudcami Najvyššieho súdu Českej republiky, v plnej sále. Sedel medzi nimi aj JUDr. Veselý, predseda senátu z roku 1990, už staručký pán. Verejne som sa ho opýtal, či oslobodzujúci verdikt mohol ovplyvniť JUDr. Motejl alebo JUDr. Bohm. Počas všeobecného pobavenia prítomných divákov vyhlásil, že samozrejme nie, už len tá predstava mu pripadá komická. Nikomu účty neskladal. A aký dôvod by mal na takéto jednania JUDr. Bohm starší, myslím presvedčivo vysvetlil JUDr. Bohm ml., jeho syn. Verejne nazval spoluautora týchto výrokov “klamárom Tóthom”.
Kliment: Napokon, aj od ľudí zo Štrasburgu viem, že s takým tlakom, akému čelili, sa ešte nestretli.
To je závažná informácia. Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu bol obrovskou príležitosťou raz a navždy vysvetliť celú aféru povolanými a nie zaslepenými. Žiaľ, prípad sa zastavil na slovenských sudcoch, ktorí vtedy v Štrasburgu pôsobili. Osobne som presvedčený - a rozhovor Klimenta o „ľuďoch zo Štrasburgu“ mi dáva za pravdu, že tento prípad sa pred štrasburgský senát nedostal práve preto, že slovenskí sudcovia, ktorí o tom rozhodovali, boli ovplyvňovaní.
Ako vidno na rozsudkoch a emóciách, ktoré Kauza Cervanová otvorila, mal by byť tento prípad, a nielen on, ale aj iné kauzy (napríklad zavlečenie Michala Kováča ml., vražda Róberta Remiáša či kauza Hedviga Malinová alebo Gorila), kde ide o podivuhodné prepojenie justície s politikou/politikmi, či tzv. vyšším záujmom, prejednávaný pred zahraničnými senátmi. Dokazuje, že minimálne v tomto si zaslúžime byť kolonizovaní, pretože nie sme schopní naplniť spravodlivosť. Akoby sme nepociťovali zodpovednosť za svoju minulosť, alebo sa jej takto chceli zbaviť.
Nijaký film, ani kniha nemôže nahradiť prácu súdov, ktoré by do prípadu mali vniesť svetlo objektivity a rozumu. Mali by byť zadosťučinením spravodlivosti a tým, ktorí pochybujú by mali bez emócií odhaliť fakty. Prípad Cervanová je definitívne uzavretý. Je uzavretý rozsudkom Najvyššieho súdu SR z roku 2006, o ktorom sudca, jeden z členov jeho senátu verejne povedal, že sa zaň hanbí. Zároveň ale povedal, ako je pyšný na to, že na základe tohto rozsudku poslal dvoch ľudí do väzenia. A napriek tomu, že prípad je súdne nemenne uzatvorený, má neustálu potrebu sa k nemu vyjadrovať a obhajovať jeho právoplatnosť. Keď na tento škandalózny rozsudok reagovali novinári a jeden filmár znepokojivo, s celospoločenským aj medzinárodným ohlasom, stali sa nepriateľmi a morálnymi spolupáchateľmi vrahov. Odôvodnenie tohto rozsudku pritom nemohlo byť iné, pretože väčšina toho, o čo sa dvojica Kliment&Tóth opiera vo svojich knihách, nie je dokázaná a hlavne, nie je súčasťou spisových materiálov, takže oficiálne neexistuje. Ale to nie je chyba obhajoby.
V mojom filme sú len fakty. Nastoľuje zásadné a nezodpovedané otázky, týkajúce sa prípadu Cervanová, ktorými sa súdy a sudcovia odmietli zaoberať. Čo mám robiť a čo si o tom mám myslieť?
Tento príbeh sa stal od istého obdobia súčasťou môjho života, aj keď som sa tomu celý čas bránil. Bohužiaľ vo mne pravdepodobne ostane do konca mojich dní. Nedokážem ho vypudiť. Je ako nevyliečiteľná choroba.
Som presvedčený, že Kliment a spol. odsúdili nevinných (k tomuto presvedčeniu mi paradoxne pomáha aj kniha, o ktorej bola reč). Vlastné zlyhanie sudcu Klimenta, ktorého sa dopustil ako člen senátu, obrátil proti „obetným baránkom“. Jeho posadnutosť pomstou hovorí o tom, že týmto prípadom trpí minimálne rovnako, ako siedmi odsúdení a ich rodiny. Ale nenávisť neočisťuje. Kauza Cervanová sa stala súčasťou aj vášho života, páni doktori, a bude aj s vami do konca vašich dní.
Stojím stále na tom „druhom brehu“ tej rieky zvanej Kauza Cervanová a pozorujem teraz už stále viac vzdialený, ale zvedavý, ako občas niekto hodí kameň a rozvlní hladinu. Nič sa nestalo a nič sa nezmení. Kliment&Tóth iba znova objavili chrústa. V ozvene počujeme ľútostivý plač nad zranenou ješitnosťou, ale tento príbeh sa už predsa dávno skončil. To, na čo sa pozeráme teraz, je len jeho výsledkom a našim zrkadlom. Obrazom pokrivenosti a malosti.
Kauza Cervanová je jedinečným prípadom v dejinách československej justície a nielen pre mňa je dodnes akýmsi lakmusovým papierikom fatálneho zlyhávania justičného aparátu. Počas 40 rokov v ňom boli priamo alebo nepriamo zainteresované desiatky prokurátorov a sudcov. Keďže neverím v skutočné presvedčenie a motivácia ich konania je známa iba zo zlých rozsudkov, štvavých a lživých kníh, ten zbytok naďalej zostáva za múrmi súdov. Ale zostane zároveň bohužiaľ aj v podvedomí tých sudcov, ktorí prídu po nich. A aj tých, ktorí mlčia. Aj súčasných a bývalých sudcov, ktorí mlčali, keď sa porušovala a porušuje spravodlivosť v tejto krajine, keď verejne trestali novinárov, keď bolo treba povedať názor. Keď jeden z nich pod rúškom lží, manipulácií a výmyslov útočí na každého, kto si dovolí pochybovať o rozsudku, o ktorom navyše verejne vyhlási, že sa zaňho hanbí. Kde teda sú tí „slušní“ sudcovia? Alebo sa ozývajú len vtedy, keď ide o ich peňaženky? Veď prejavy a aktivity sudcu Klimenta podkopávajú dôveryhodnosť nielen osoby sudcu a slovenskej justície, ale aj Združenia za otvorenú justíciu, ktorého je členom. Ak je Kliment a spol. to najlepšie, výkvet slovenského súdnictva, v tom prípade sú slovenské súdy nielen nekompetentné o čomkoľvek rozhodovať, ale dokazuje to ešte omnoho závažnejšiu vec: JUDr. Harabín a oni sú z jednej stajne. A to hovorím ako producent filmu Nemoc tretej moci.
Vzdorovať tejto sile, tejto pudovej, iracionálnej posadnutosti, pri ktorej chýba nielen spravodlivosť, ale aj zdravý rozum schopný bez emócií hodnotiť fakty, je dnes takmer nemožné. Musel by sa stať zázrak.
Čerman, Beďač, Brázda, Dubravický, Andrášik, Kocúr, Lachman, ale aj mnohí svedkovia sa stali štvancami vo vlastnej krajine. Ich osudy sú celoživotne prepojené s kauzou, s ktorou, ako desaťročia tvrdia, nemajú nič spoločné. To je osud. Snažili sa mu čeliť takmer 40 rokov. Čo je dnes nepopierateľným faktom, súdy v tejto krajine sa nezvratne rozhodli pre - vinní. Pečať vrahov s nimi preto zostane až do konca ich dní ako trest a prekliatie. Nielen ich, ale celých generácií, pokolení, ktoré prídu po ich smrti. Tajomstvo zločinu a viny sa bude v ich rodinách neustále vynárať so šepotom: v našej rodine sme mali vraha.
Môj film otvára tému možného justičného omylu, kladie otázky, ktoré nezodpovedala inštancia, ktorá na ne odpovedať má - súdy Slovenskej republiky. Ostalo to tam, v tých chodbách, v nás, ako stále prítomný duch neistoty a možnej nespravodlivosti. A ostane to tam až do konca našich dní, pokiaľ nebudeme pripravení sa znova narodiť.
Robert Kirchhoff, autor filmu Kauza Cervanová
Napísané pre týždenník .týždeň a web Postoj.