spojili sme sa s ním cez satelitný telefón (Ján Madarás) a ústne a textovými správami ho žiadali, aby zmobilizoval všetky sily a čo najrýchlejšie zostúpil. V noci sme s ním stratili kontakt. Z toho, čo vieme od jeho agentúrneho šéfa Subina Thakuriho, na pomoc sa mu vydala skupina šerpov, ktorá postupovala k vrcholu. Mali pre neho kyslíkovú fľašu a jeden zo šerpov sa mu mal venovať. Jeho evakuácia z výšok nad 8 400 metrov trvala veľmi dlho, Vlada priniesli do Južného sedla v kritickom stave a s omrzlinami na rukách a na nohách. Jeho situácia bola po treťom dni pobytu v zóne smrti taká zlá, že evakuácia do nižších táborov už, žiaľ, nebola možná.
Vlado ako rodený Detvan miloval hory, aj keď sa neskôr s rodinou presťahoval na Záhorie. Mal 48 rokov. Už ako 13-ročný mal za sebou letný, ale aj zimný prechod hrebeňa Západných Tatier. Vyštudoval geológiu a geofyziku. Preliezol Vysoké Tatry, Alpy (Mont Blanc), Dolomity (Marmolada) či Veľký Atlas (Djabal Toubkal) v Maroku. V máji 1997 vystúpil na šiesty najvyšší vrch sveta na Čho Oju (8 201m). Bol súčasťou expedícií na Aconcaguu (6 962 m), Broad Peak (8 047 m), Makalu (8 463 m), 2-krát na Annapurnu (8 091 m), Elbrus (5 642 m), Mera Peak (6 463 m), Baruntse (7 129 m) a Dhaulágirí (8 163 m). O Mount Everest sa pokúšal aj v roku 2016 so Zoltánom Pálom v expedícií Everest Hardway 2016. Bol ženatý, zostali po ňom štyri deti.
Vladova rodina a priatelia ďakujú všetkým známym a fanúšikom za vytrvalú podporu a modlitby. Osobitne Subinovi Thakurimu a nepálskym šerpom za obetavú a odvážnu pomoc v núdzi.
Keď Vlado odchádzal druhýkrát pod Everest, napísal si motto: „Ten, kto tam nebol, to nepochopí a ten, kto tam bol, nedokáže myslieť na iné ako na návrat.” Vlado to vedel lepšie ako my, cítil lepšie ako my. Len on bude vedieť, či tá tragická obeta stála za to. Domov sa už nevráti, bude snívať svoj zapálený sen o výškach, pokoji a radosti v nich. Tak si ho chceme pamätať - večne snívajúceho, večne plánujúceho. Vlado, vďaka, že si bol s nami tu dole.
Rodina a priatelia