ministerstvo zdôvodňuje zavedenie brannej výchovy snahou „pripraviť žiakov na život v prostredí, v ktorom sa nachádzajú”. Aké je podľa vás prostredie dnešnej generácie žiakov?

Také, v ktorom im učenie sa streľby zo vzduchovky určite nepomôže. Branná výchova tak, ako ju navrhuje ministerstvo, by bol zbytočný predmet. Oveľa prirodzenejším prostredím tejto generácie je počítač a televízor. Ja som preto veľký zástanca zavedenia mediálnej výchovy. Pretože snaha pripraviť žiakov na okolité prostredie by podľa mňa mala spočívať v tom, aby sme ich naučili formovať si vlastný názor pomalšie a systematickejšie, než to robia na internete.

ako to myslíte?

Vytáča ma, keď vidím ako sa decká ani nesnažia vytvoriť si vlastný názor. A to aj naši žiaci, ktorí majú IQ cez 130. Denne sa na nich valia desiatky tém, pod ktorými sú v diskusiách stovky komentárov. Tie si len zbežne prezrú, nájdu prvý, ktorý sa im zapáči, lajknú ho a idú k ďalšej téme. Robím si takto žarty aj v triede, keď mám znudenú skupinu žiakov. Hovorím im, že mi to pripadá ako na fejsbúku, keď niečo poviem a oni sa na mňa len bez slova pozerajú a vidím, ako mi len v duchu dávajú lajky. (Smiech.)

„Vytáča ma, keď vidím ako sa decká ani nesnažia vytvoriť si vlastný názor.“

spúšťačom snahy zaviesť brannú výchovu mohla byť aj polovojenská organizácia Slovenskí branci, ktorá chodí po slovenských základných školách, naposledy spôsobila rozruch v nitrianskej škole. Dá sa takto klin vybiť iným klinom?

Chvíľu som žil v Nitre a poznám tú školu. Viem, že to tam brali ako nevinný program, ktorý môže deti naučiť akémusi bojovému umeniu a pripravenosti na sebaobranu. Ministerstvo síce na oplátku chce zaviesť podobné cvičenia, no dokáže k nim, na rozdiel od brancov, pridať aj hodnotový základ, vďaka ktorému dokážu decká sebaobranu používať rozumne? Aj ja mám za sebou tréningy bojových umení, ale ak by som mal prázdnu hlavu, tak ich využívam úplne inak. Oveľa dôležitejšie je porozprávať sa so žiakmi, prečo tí branci do školy prišli. Že nešlo o sebaobranu, ale o tričká, na ktorých niekomu robili reklamu. Na škole sme mali napríklad simulované voľby a aj medzi našimi nadanými žiakmi mala Kotlebova strana dvadsať percent. Ich odpoveď na to asi nebola prekvapivá - povedali, že voliť Kotlebu bola sranda. Bola to pre nich príťažlivá forma, pri ktorej obsah ide bokom. Brannú výchovu teda môžeme zaviesť, ale až vtedy, keď žiakov vyzbrojíme hodnotením informácií.

a čo branná výchova ako výchova k vlastenectvu? Minister Plavčan a s ním SNS sa netaja ani týmto zámerom.

Vidno, že to si myslia ľudia, ktorí nikdy neučili. Žiakom nemôžeme natlačiť hrdosť na krajinu v osobitnom predmete, to sa robí inak – faktami. Dve tretiny našich žiakov odchádzajú na zahraničné univerzity, ale to nemá nič spoločné s vlastenectvom. Idú tam za lepšími možnosťami, a to by nezmenilo ani to, keby sme im dokola opakovali, ako treba byť hrdý na Slovensko. Musia poznať svoju krajinu, jej dejiny či ekonomickú situáciu.

diskutovali ste so žiakmi napríklad aj o nedávnom celosvetovom hackerskom útoku?

Samozrejme, bavili sme sa o manipulovaní dát, na ktoré si nedávame pozor. Na informatike ich učím najmä to, ako si dávať pozor pri registrovaní osobných údajov na rôzne webstránky. Alebo ako sledovať, či má stránka certifikát pravosti. A hlavne apelujem, nech nepodľahnú ilúzii, že to, čo je na internete, je anonymné a nemôže im uškodiť. Zadal som im úlohu, nech skúsia podľa facebookového profilu spolužiaka z druhej triedy sformulovať časovú os jeho prázdnin. Všetci sa takmer úplne presne trafili. Vysvetlili sme si, že človek, kto by ich chcel sledovať, to dnes vôbec nemá ťažké. A že takto sa napríklad naberajú členov Islamského štátu – sledujú vybrané profily a vo chvíli, keď je človek smutný či frustrovaný, sa mu ozvú ako dobrí priatelia s riešením.

sú aj toto dôvody, pre ktoré ste začali prednášať o kyberšikane?

Začal som najprv s riešením klasickej šikany, asi preto, že pôsobím tak autoritatívne. (Smiech.) Ale to som nemal ani čo riešiť, dnes je šikana úplne presunutá na internet. Často sa stáva, že šesť žiakov napríklad hrá spoločne online hru, no siedmemu to zakážu. Zdá sa to banálne, ale preňho to znamená veľa. Mali sme prípad viacerých študentov, ktorí si povytvárali všelijaké skupiny na facebooku. Keď sa to prevalilo, zrušili ich. No ja som napísal do facebooku, preukázal som sa medzinárodným učiteľským preukazom a vymazaný obsah mi poslali. Vtedy decká zistili, že je to naozaj nebezpečné.

„Začal som najprv s riešením klasickej šikany, asi preto, že pôsobím tak autoritatívne.“

s tým súvisí práve aj ilúzia anonymity, ktorú ste spomínali.

Áno, volám to svalnatá klávesnica. (Smiech.) Vysvetľujem im, že fotka v Snapchate nezostane iba sekundu, všetok obsah sa zrkadlí na servere a len ťažko sa dá vymazať. Ak si teraz šestnásťročné baby zverejnia svoje fotky v plavkách, mali by rozmýšľať aj nad tým, či sa raz za ne nebudú hanbiť ako manažérky či političky. Snažím sa vždy uvádzať konkrétne príklady. Z každej strany počujú o „tom nebezpečnom internete”, už sú na také reči imúnni. Najmä keď ich počujú od starších, ktorí väčšinu rozumejú internetu menej ako oni.

keď si toto budú čítať učitelia obyčajných škôl, možno vás hneď odsúdia s tým, že to sa vám učí na škole so samými nadanými deťmi.

S tým počítam a chápem, aké ťažké to majú učitelia na bežných školách. Ale ak aspoň šiestich na celom Slovensku presvedčím, že na informatike má zmysel nájsť si čas aj na diskusiu o bezpečnosti, nebolo to zbytočné.

Jozef Cimra

Vyučuje informatiku a geografiu na Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu v Bratislave. Robí pravidelné prednášky pre žiakov o šikane a kyberšikane.

Tento článok bol publikovaný vďaka finančnej podpore Nadácie Eset.