Vo svojom príspevku Posadnutosť, ktorý sa zapodieva mojím pohľadom na kauzu Cervanová a hlavne vysvetlením niekoľkých výmyslov a lží JUDr. Klimenta, sudcu Najvyššieho súdu, som sa v okrajovej informácii uvedenej v zátvorke dopustil istých nepresností týkajúcich sa osoby JUDr. Milana Valašika.
Nežiadam a ani neočakávam ospravedlnenie JUDr. Klimenta za invektívy, klamstvá a polopravdy, ktoré o mne šíri nielen v tomto rozhovore, ale aj v knihe, ktorej je spoluautorom. JUDr. Valašik sa môjho ospravedlnenia verejne dožaduje. Pomýlil som sa a nemám problém sa ospravedlniť, rovnako nemám problém priznať vlastné zlyhania a omyly aj v súvislosti s pohľadom na prípad Cervanová, pokiaľ si ich budem vedomý. Pán doktor Valašik, týmto sa Vám ospravedlňujem za svoje nepresné vyjadrenia, týkajúce sa Vašej osoby v mojom príspevku. Zároveň teda opravujem a dopĺňam presné znenie môjho textu:
JUDr. M. Valašik (za svoje zásluhy dostal jeden z najvýznamnejších postov na Generálnej prokuratúre Slovenskej socialistickej republiky) ako riaditeľ trestného odboru, kde pôsobil až do roku 1989, spolurozhodoval o trestnoprávnych otázkach a ich smerovaní. Mal niečo vyše 30 rokov a bol jedným z najmladších takto vysokopostavených funkcionárov prokuratúry v celom Československu. Náčelníkom operačného štábu plk. Mikulom bol poverený, aby sa za Generálnu prokuratúru SSR zúčastnil na zasadnutí štábu dňa 25. 3. 1988 v Carltone, odkiaľ tento riadil brutálny zásah proti manifestujúcim na tzv. Sviečkovej demonštrácii.
„Z pozície svojej funkcie mal možnosť túto účasť odmietnuť.“
„Náčelník správy ZNB hl.m. Bratislavy rozhodol, že ďalšie rokovanie operačného štábu sa neuskutoční, ale funkcionári, a to súdruhovia Mikula, Horák, Šašinka a súdruh Valašik z Generálnej prokuratúry o 1500 začnú činnosť vo vyčlenených priestoroch hotela Carlton...“ (zápis z rokovania operačného štábu Bratislava, konaného dňa 24. 3. 1988 o 9.00).
Z pozície svojej funkcie mal možnosť túto účasť odmietnuť. Zásah – polievanie pokojného zhromaždenia vodou, bitie obuškami, masové zatýkanie a rozháňanie veriacich bol podľa prokurátora JUDr. Valašika zrejme zákonný. Tak ako nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť jeho účasť v hoteli Carlton, nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť, že proti tomuto zásahu verejne protestoval. Od roku 1990 je v advokácii – poskytoval právne služby Alexandrovi Rezešovi a dlhé roky pracoval ako právny poradca prezidenta SR I. Gašparoviča. Podľa posledných správ mu bude od Slovenskej advokátskej komory v najbližších dňoch udelené ocenenie za celoživotný prínos k advokácii.
Pri tejto príležitosti mi ešte nedá, aby som nereagoval na niektoré tvrdenia Dr. Valašika, ktoré uvádza v súvislosti s mojou osobou a svojím hodnotením môjho filmu a jeho nakrúcania.
Ako Dr. Valašik píše vo svojom texte, niekoľkokrát som ho navštívil v jeho kancelárii. Nerozprávali sme sa len o prípade. Vyjadril som obdiv nad reprodukciou Rembrantovej Nočnej hliadky, ktorá visí v jeho kancelárii. Je to pomerne presná reprodukcia až na to, že Kapitán Cocq má tvár Dr. Valašika. Tento obraz ma fascinoval. Rovnako si spomínam, ako sme sa rozprávali o basketbalových a futbalových kluboch, ktoré pán doktor údajne spoluvlastnil. Basketbal nás spájal. Tak som sa hneď vyjadril, že by bolo krásne, keby som mohol nakrúcať, ako strieľa koše spoločne so svojimi priateľmi-veteránmi. Alebo ako sa prizerá tréningu futbalistov klubu Sparta Praha, ktorého bol členom predstavenstva. Som presvedčený, že film Kauza Cervanová by účasť JUDr. Valašika obohatila o ďalší rozmer tak, ako film obohatila prítomnosť JUDr. Lamačku, ktorému som za to veľmi vďačný. Koniec koncov, prečo by mal človek s čistým svedomím zvažovať svoju účasť v akomkoľvek dokumentárnom filme?
„Isté veci sa, skrátka, dajú vo filme predpokladať.“
Čo sa týka scény s odsúdenými v dome, ktorú stále omieľajú všetci tí, čo nepoznajú metódy a formy dokumentárneho filmu – pripájam ešte raz moje vysvetlenie publikované v článku Posadnutosť a zároveň podotýkam, že sa na Dr. Valašika nehnevám:
...Do scenára som preto napísal obraz, kde som túto scénu, ktorú som nazval „hodina pravdy“ uviedol. Mala sa konať v dome u Beďača, ale tie Vianoce mi priniesli istý dar. Keď sme skončili nakrúcanie s advokátom, Andrašík sa ponáhľal na dom k Čermanovi, kde už mala čakať rakúska televízia ORF. Počkali sme, kým skončia. Usadil som ich spolu, pretože tam boli všetci. A začal som ich dialóg smerovať k ich zlyhaniam. Ako som očakával, prišla hádka a tá je vo filme. Aby sme dostali tých pár sekúnd, nakrúcali sme niekoľko hodín. Točili sme s Jankom Melišom striedavo na film a na video. Niekedy sme zaznamenávali iba zvuk, aby sme ušetrili materiál. To nie je náhoda, ale príprava a dlhoročná práca. Určite nie podvod.
Isté veci sa, skrátka, dajú vo filme predpokladať. Ak chcete, pán doktor, môžem vám ukázať celý nezostrihnutý materiál. Azda vás presvedčí, že nejde o „herecké výkony“, ale o existenciálnu úzkosť.
Scéna s detektorom lži mi naozaj napadla, keď som písal ešte prvú verziu scenára. Bol som nadšený, keď časopis .týždeň sprostredkoval moju účasť na vyšetrení odsúdených na PDD. Mimochodom, obaja examinátori boli proti tomu, aby som sa na nej zúčastnil. Napokon sa mi podarilo presvedčiť ich, aby mi umožnili nakrútiť aspoň niekoľko scén ex-post. V dokumentárnom filme tomu hovoríme rekonštrukcia. Tiež som ochotný ukázať vám aj v tomto prípade nezostrihnutý materiál.
Tak ako máme radi basketbal, milujeme aj hokej. To je aj prípad scény s usmievavým a sympatickým hokejistom, legendou Jozefom Golonkom. Išlo o projekt Colnica, žiaľ, časovo a rozpočtovo mimoriadne limitovaný. Rozhodol som sa nakrúcať na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Zavolal som všetky hokejové legendy, o ktorých som bol presvedčený, že k téme československého a neskôr slovenského hokeja majú čo povedať. Zdeno Cíger, Ľubomír Sekeráš, Milan Kužela, Jozef Golonka, Peter Šťastný. Medziiným rozprávali nielen o športe, ale aj o stave slovenského hokeja. Striedali sa na ľade a hovorili medzi sebou.
Keď vykorčuľoval na ľad Peter Šťastný, opýtal som sa ho, či by nechcel niečo povedať, pretože pán Golonka odchádza. Povedal iba jedno: Nech žijú komunisti a eštebáci. Z môjho pohľadu sa tento výrok netýkal priamo Jozefa Golonku (v tom čase bol, myslím, na kandidátke HZDS), ale všeobecne dlhoročného sporu Petra Šťastného s vedením slovenského hokeja. Skončilo sa to súdnym sporom, kde som vystupoval ako svedok. Aby som bol k pánu Golonkovi korektný, dal som mu na jeho naliehanie pred dokončením filmu možnosť byť v strižni (čo obyčajne nerobím) a autorizovať jeho vystúpenie. Do strižne prišiel a s filmom problém nemal. Bol som prítomný ja a strihač filmu.
„Vo všetkých prípadoch mi išlo o hľadanie skutočných motivácií, väzieb a samozrejme o autorskú interpretáciu.“
O nijakej „chate“ som počas našich stretnutí s pani Cervanovou nehovoril, zjavne ide o fabuláciu. Celý čas sme sa zhovárali o prípade a pani Cervanová mi povedala niekoľko zásadných faktov. Zároveň ma požiadala, aby som o týchto okolnostiach nehovoril nikde. Dal som jej slovo a dodnes som ho neporušil.
Vo všetkých prípadoch mi išlo o hľadanie skutočných motivácií, väzieb a samozrejme o autorskú interpretáciu. Robím a robil som to najlepšie, ako viem. Od nikoho nežiadam ospravedlnenie, pokiaľ sa tak sám nerozhodne. Zároveň však chcem podotknúť, že nemôžem prijať, aby ma o etike poučoval človek formátu Dr. Valašika, o ktorého minulosti by som rozhodne ódy nepísal a ku ktorého interpretáciám treba byť nanajvýš opatrný. To isté sa týka svedomia a presvedčenia užitočných idiotov, ktorých si pán doktor získal svojimi mravnými postojmi v minulosti aj dnes.