Ako sa zošívajú skaly

len nedávno sa stal mediálnou hviezdou celkom netradičný objekt – stotonový skalný blok, ktorý sa zosunul z brala pod hradom Strečno. Konečne sa mu takto podarilo pritiahnuť pozornosť celej krajiny. 

Stotonový blok mal problémy už dlhšie. Horniny zvetrávali pôsobením vetra či dažďa a spôsobovali trhliny, ktoré sa neustále zväčšovali. Aj keď meracie prístroje Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra stav neoznačili ako havarijný, nebezpečenstvo hrozilo. Podľa hovorcu Ministerstva životného prostredia Tomáša Ferenčáka pozícia skaly neumožňovala zachytenie trhlín laserovým skenovaním ani prehliadkou pomocou dronov. Geotechnici z českej firmy SG Geotechnika, ktorá získala zákazku na sanáciu brala pod hradom, si problémy na skale všimli. Pustili sa tak do zachrány havarijného brala. Kto by si predstavoval, že teraz bude nasledovať opis scény dramatického odstrelenia stotonovej skaly, bude sklamaný. Otrasy by mohli poškodiť základy hradných múrov, preto o odstrelení nemohla byť reč. Namiesto toho zvolili geotechnici iný, elegantnejší spôsob. Do otvorených trhlín vsunuli hydraulické vankúše, ktoré sa postupne nafukovali a uvoľnený blok od steny odtláčali. Cestu pod ním vystlali metrovou vrstvou štrku, ktorá mala pád zjemniť, no a čakali. Pád skaly síce vyzeral dramaticky, no prebehol úplne podľa plánu. 

Keď udalosti opisuje priamo pri brale projektový manažér Branislav Prelovský, v diaľke počuť zvuk padajúcich skál. To horolezci dočisťujú časť brala, ktoré zostalo po zosunutí stotonového masívu. Musia každú skalu doslova obchytať a nestabilné kusy odstrániť.

Boris Németh

krajina brál

Ak chceme skutočne pochopiť, čo sa deje s bralom pod Strečnom, potrebujeme sa trochu vrátiť v čase. Aj vy ste si pri ceste autom asi všimli, že cesta z jedného kraja Slovenska na druhý často vedie popri bralách či iných mohutných skalách. Na Slovensku máme brál naozaj dosť, čo potvrdzuje aj geológ Ján Madarás z Ústavu vied o Zemi SAV. Podľa neho nie je náhoda, že práve popri nich vedú dopravné cesty, najmä ten hlavný cestný koridor z východu na západ. Z geologického hľadiska sú Západné Karpaty typickým pásmovým horstvom – pohoria sú usporiadané v rovnobežných pásmach, medzi ktorými sú zníženiny v podobe širokých riečnych údolí a kotlín. Prevažná časť je pritom orientovaná východo-západne, k tomu ešte aj mierne oblúkovito prehnutá na sever.

Práve prirodzené doliny v horských oblastiach využíva hlavná cesta z východu na západ Slovenska. Táto cesta je však podľa Madarása geomorfologicky unikátna. „Využíva údolie Váhu, ktorý tečie v rovnobežkovom smere od východu na západ. No rieka sa trucovito zahĺbila do pohorí Veľká a Malá Fatra, ktoré majú poludníkový priebeh,” vysvetľuje Madarás. Vzniká tak antecedentné, teda prielomové údolie. To vzniká zahlbovaním vodného toku do zdvíhajúceho sa pohoria. Podmienkou je, že rieka musí mať väčšiu eróznu rýchlosť zahlbovania sa ako zdvíhajúce sa pohorie. „Takto vznikli dve najmohutnejšie a najkrajšie slovenské prielomové doliny s bralami. Kraľoviansky prielom, ktorý Váh vytvoril prierezom vo Veľkej Fatre a Strečniansky v Malej Fatre,” vysvetľuje Madarás. Prielom Váhu je pritom pomerne mladý – má len zopár miliónov rokov. Ešte predtým, asi pred šiestimi miliónmi rokov, bola Turčianska kotlina, ktorej severom Váh preteká a pokračuje do Strečnianskeho prielomu, veľkým sladkovodným jazerom. 

„Mäkšie horniny zvetrávajú, tvrdšie odolávajú. Geológovia preto bralá neustále monitorujú.“