A vraj sú amfiteátre prežitok

starší rodáci si tú veľkú udalosť ešte pamätajú. V roku 1976 zažil amfiteáter v Banskej Bystrici najmasovejšiu návštevu, ktorá nebola dodnes prekonaná – na premietanie filmu Čeľuste sa prišlo pozrieť až dvadsaťtisíc ľudí. Odvtedy ubehlo už viac ako štyridsať rokov, a keď sa v amfiteátri koncom júla premietal ten istý film, s dekami v rukách prišli asi tri stovky ľudí. Iste, je to síce zlomok návštevnosti, ale organizátor letného kina Juraj Havlík to považuje za slušné číslo. Keď začal pred siedmimi rokmi spoluorganizovať revitalizáciu schátraného amfiteátra, o toľkých divákoch ani nesníval. No pamätá si na skutočné prekvapenie, keď si minulý rok film Učiteľka prišlo pozrieť tisícsedemsto ľudí. Autá vtedy stáli v zápchach na ceste k amfiteátru a organizátori sa smiali: „Kto nám to vtedy hovoril, že amfiteáter je už zastaraný koncept?”

nová Amerika

Zoja Droppová, historička umenia a hlavná redaktorka architektonického časopisu Projekt, si pre zmenu z bystrického amfiteátra nepamätá Čeľuste, ale Vinnetoua. „Že sa dnes po toľkých rokoch znova film premieta, to je znovuobjavenie Ameriky,” komentuje Droppová aktuálny trend obnovovania amfiteátrov a letných kín. Nemožno povedať, že by boli kultúrne akcie pod holým nebom niekedy neobľúbené. No pravdou je, že až v posledných rokoch sa pozornosť verejnosti aj architektov začína presúvať na schátrané amfiteátre, v ktorých vidia niečo ako trvalé „stejdže”, ktoré netreba rozoberať. 

Funkciu trvalých okrúhlych pódií objavili už starovekí architekti, ktorí budovali dva podobné, no v zásade odlišné typy. Rímsky amfiteáter fungoval viac ako športová hala, na princípe centrálneho priestoru a vzostupného sedenia po obvode. Ten grécky je viac podobný našim kultúrnym priestorom – vzostupné sedenie bolo centrované len v polkruhu smerom na javisko, na ktorom sa predvádzali slávne grécke drámy. 

Monumentalita a masovosť amfiteátrov zaujala o niekoľko tisícročí neskôr najmä socialistických budovateľov, a tak sa pustili do ich výstavby. Dôležité sú najmä naše dva najväčšie – od roku 1955 fungujú amfiteátre v Banskej Bystrici a v Košiciach. Zoja Droppová však ukazuje dnešné dva typy amfiteátrov, ktoré tvoria kultúrny priestor rôznym spôsobom. 

Prvý typ sa zväčša nachádza ďalej od centra mesta a má masovú kapacitu, výnimočný je však najmä vďaka prírodným kulisám. Ako príklad môže poslúžiť amfiteáter na Búdkovej ulici v Bratislave, postavený na kopci Bubnovka, ktorý býval obľúbeným lyžiarskym svahom. Okrem kultúry ľudí láka aj priestor mimo ruchu a svetelného smogu centra. Aj v bystrickom amfiteátri láka nádherný výhľad, ktorý je hneď za plotom. Vraj za dobrého počasia odtiaľ vidno aj Ďumbier. 

Druhý, menší typ amfiteátrov, sa nachádza v mestských častiach, a plní tak mestotvornú funkciu „centra mimo centra”. Droppová uvádza príklad bratislavského sídliska Dúbravka, v ktorej bola občianska vybavenosť budovaná plánovane do rôznych sektorov. Súčasťou kultúrnej vybavenosti bol aj menší amfiteáter, ktorý bol popri panelákoch miestom so zeleňou a nezastrešeným priestorom na stretávanie.