v roku 1877 Philip Schaff v knihe Creeds of Christendom napísal, že zmyslom Reformácie bolo skôr „hlbšie ponorenie sa do zmyslu evanjelia.“ Teda ani revolúcia, ani reštaurovanie, ale znovuobjavenie, záchrana evanjelia. Reformácia bola znovuobjavením predovšetkým toho vyjadrenia biblického evanjelia, ktoré nám zanechal apoštol Pavol.
Môj „doctorfather“ Tony Lane v knihe o Jánovi Kalvínovi dodáva, že pri Reformácii išlo sekundárne aj o znovuobjavenie cirkevných otcov. Kresťanská teológia je vlastne vždy o preberaní a odovzdávaní pokladu viery. Pri tomto preberaní a odovzdávaní nejde o jednoduché zopakovanie toho, čo bolo. Je to reforma toho, čo bolo. Znovuobjavovanie reformuje nie podľa noriem minulosti, ale podľa živého a aktívneho Slova Písma. Dívať sa do minulosti z našej súčasnej situácie je príležitosťou na to, aby tak minulosť, ako aj prítomnosť ožili.
vízia katolíckej jednoty
Znovuobjavením biblického evanjelia a cirkevných otcov Reformátori čelili výzvam svojej doby. Podobne je 500. výročie Reformácie vhodnou príležitosťou znovuobjavovať jej dôležité aspekty, ktoré by nám dnes mohli pomôcť čeliť výzvam tej našej doby. Nesnažím sa tým iba zachovať reformačné doktríny a vyznania. Na to tu máme celé denominácie. Návrat do minulosti už nie je možný. A nechcem ani rehabilitovať Reformátorov, hoci náprava ich karikatúr by mohla byť prínosom. Tvorivým pohľadom dozadu by sme však mohli zároveň zaostriť svoj výhľad do budúcnosti. Čo konkrétne dnes potrebujeme znovuobjaviť? Víziu Reformátorov o katolíckej jednote, no nie pod autoritou rímskeho biskupa, ale pod autoritou kánonu Písma.
Martin Luther znovuobjavil biblické evanjelium tým, že ho preložil a vložil do kontextu jazyka a kultúrnej situácie svojej doby. To bolo nepochybne prínosom pre celú cirkev. Samozrejme, vôbec to nebol prvý takýto pokus. Vidíme to už na Nicejskej synode, kde sa zišla Západná a Východná cirkev, aby nejako sformulovala vzťah medzi Bohom ako Otcom a ako Synom. Dokonca to vidíme aj na stránkach Novej zmluvy, kde Pavol so svojimi spoločníkmi vysvetľujú a „prekladajú“ význam Ježiša Krista pre pohanský svet a helenistickú kultúru. Podobne znovuobjaviť Reformáciu neznamená iba ju zopakovať, ale „prekladať“ ju do súčasného kultúrneho rámca.
„Protestantský kresťan musí byť nielen človekom jednej knihy, ale aj jednej cirkvi.“
Podobne ako profesor Vanhoozer som aj ja presvedčený, že znovuobjavenie piatich solas Reformácie môže byť cestou, ako vyriešiť problém interpretačného pluralizmu. Znovuobjavenie reformačného princípu kňazstva všetkých veriacich zas môže prispieť k riešeniu problému autority v rámci komunít riadiacich sa rôznymi interpretáciami. No a tieto dva princípy nám pomôžu znovuobjaviť aj tretí princíp Reformácie, ktorým je katolicita.
reformačné solas
Čo sú to vlastne tie solas? Latinské sola znamená „jedine, iba“. A Reformácia má päť takýchto „jedine“: jedine milosť, jedine viera, jedine Písmo, jedine Kristus, jedine pre Božiu slávu. Niektorí ľudia nazývajú solas aj doktrínami, keďže vyjadrujú podstatu kresťanskej viery. Iní ich považujú za bojový pokrik Reformátorov, ktorým vyjadrili svoj nesúhlas s Rímskym katolicizmom svojej doby: jedine Písmo stojí proti tradícii; jedine milosť proti zásluhám; jedine viera sa stavia proti skutkom. Sú však aj takí, ktorí vnímajú solas ako pozitívne princípy.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.