situácia v krajine nie je bezpečná. Máme prísny zákaz pohybovať sa v davoch alebo celkovo na verejných miestach. Práve tam totiž vznikajú konflikty, napríklad minulý týždeň sa počas zhromaždenia v meste nejakí chlapci dopichali nožmi. V miestach, kde konflikty môžu nastať, sa zvyšuje prítomnosť ozbrojených síl. Uzavreté sú niektoré hraničné priechody a niektoré kontrolné stanovištia. Medzi tými kurdsko-arabskými nie je bezpečné sa pohybovať.
Niektoré mimovládne organizácie evakuovali zahraničných terénnych pracovníkov mimo krajinu, alebo aspoň z Dohuku do Erbilu. My v Človeku v ohrození sme pre bezpečnosť na pár dní pozastavili všetky naše aktivity v teréne. Na školách, kde doučujeme deti, taktiež prebieha hlasovanie. Ako zahraniční humanitárni pracovníci ale ostávame na mieste.
„Nikto nevie, čo sa stane zajtra, no očakáva sa zvýšenie napätia najmä v arabsko-kurdských obciach.“
Očakávame, že dnes sa situácia ešte vyhrotí. Nakúpili sme preto potraviny, najmä ryžu a vodu, máme prichystané lekárničky. Sme teda pripravení na situáciu, že by sme na niekoľko týždňov nemali prístup k potravinám či zdravotnej starostlivosti. Máme tiež pri posteli zbalenú tzv. runaway bag, čiže tašku s dokladmi, liekmi či vodou pre prípad, že by sme museli kvôli vlastnej bezpečnosti náhle z krajiny odísť.
Nikto nevie, čo sa stane zajtra, no očakáva sa zvýšenie napätia najmä v arabsko-kurdských obciach. Taktiež, naše telefónne a internetové pripojenie bude dnes večer a zajtra pravdepodobne prerušené. V krajine to tak robia počas záverečných skúšok na školách. V celom Iraku vtedy nefunguje internet, aby deti nepodvádzali. Je teda veľmi pravdepodobné, že takáto situácia nastane aj po referende, aby sa napríklad ľudia nemohli dohodnúť na zorganizovaní protestov.
Mestá sú plné vlajok a Kurdi oslavujú. Často pri tom púšťajú ohňostroje a tiež strieľajú do vzduchu. Keď sa to deje neďaleko nás, schovávame sa dovnútra. Aj guľka vystrelená do vzduchu totiž môže pri páde nadol spôsobiť smrť.
O téme sa nerada rozprávam s domácimi, lebo je to pre nich citlivé, no hovorili mi, že ak by ich medzinárodná komunita podporovala, voliť by možno ani nešli. Nechcú, aby to vyvolalo ďalšie napätie v už aj tak napätej situácii v krajine. Ale keďže vidia, že svet ich nepodporuje, chcú mu ukázať, že osamostatnenie je pre nich dôležitá téma. Používajú prirovnanie, že nemať vlastný štát je akoby niekoľko rokov bývať v podnájme a nemôcť si ten byt kúpiť alebo rozhodovať, ako má vyzerať interiér. Nikdy nevedia, či ich z neho napríklad nevyhodia, alebo nevyhodia ich deti. Kurdi sú pritom najväčším národom bez vlastného územia,“ dodala Michaela Guldanová.
Plebiscit sa koná v troch provinciách kurdského autonómneho regiónu, ako aj na územiach, ktoré si nárokujú rovnako Kurdi a Iračania, vrátane mesta Kirkúk bohatého na ropu.
„Aj guľka vystrelená do vzduchu môže pri páde nadol spôsobiť smrť.“
Koná sa pritom aj napriek obavám západných krajín, že môže vyvolať novú vlnu konfliktov, destabilizovať región a narušiť boje proti Islamskému štátu. Proti referendu je aj samotný Irak, ktorý nariadil, aby kontrolu nad všetkými hranicami a letiskami kurdského regiónu prevzala federálna vláda.
Iracký premiér k situácii povedal: „Referendum je protiústavné. Ohrozuje Irak, mierové spolunažívanie medzi Iračanmi a celý región.“ Irak síce žiadal zrušenie referenda, v autonómnom regióne Kurdov toto rozhodnutie ale nemôže presadiť.
Kurdský prezident Masúd Barzání vyjadril nádej, že referendum bude pokojné, napriek tomu si je ale vedomý, že cesta k nezávislosti bude riskantná.
Kurdi tvoria 15 až 20 percent obyvateľstva Iraku a už desiatky rokov bojujú za svoju samostatnosť. Ich početné menšiny žijú aj v Turecku, Sýrii a Iráne.
Predbežné výsledky hlasovania sa očakávajú v utorok, oficiálne výsledky by mali zverejniť v priebehu týždňa.