Behám za chudobných

v rovnakom priestore našli azyl aj psy, kozy, ovce, somáre a iné zvieratá, o ktoré sa ľudia bez domova starajú. Po chvíli sa cítime ako v starozákonnej arche, v ktorej sa miešala na jednej ploche zvláštna zmes zvierat a ľudí. Túto nezvyčajnú komunitu vedie kňaz Peter Gombita. Spolu s Petrom Kalmusom sú v Košiciach asi najznámejší amatérski bežci napriek tomu, že obaja majú po šesťdesiatke. Útly kňaz so šedivou bradou a charizmatickým pohľadom nás privítal slovami „Som rád, že ste prišli a stihli ste ma, chystám sa práve na beh Od Tatier k Dunaju.“

maratónec

Peter Gombita v mladosti hrával aktívne futbal, napriek podpisu zmluvy s klubom počúvol silnejšie volanie a stal sa kňazom. Behať začal až v päťdesiatke, po stávke s Mikim Dzurindom, že zabehne celý maratón. Na prvý raz to nevyšlo. Na druhý už stávku vyhral a odvtedy beháva. Vrchol bežeckej kariéry dosiahol pred rokom, keď v 36-tich etapách zabehol z Košíc do Vatikánu 1 534 km. Tento ultramaratón bežal za chudobných, na ktorých neriešenú situáciu chcel poukázať.

„Nezakrývam ani smeti, ani hádku, ani radosť, ani bolesť. Tak ako žijeme, tak sa nám i darí.“

Relax tela i ducha a odstup od problémov, ktoré život prináša, to všetko dáva beh človeku. Popri práci vo farnosti si dobrovoľne zvolil život s ľuďmi bez domova. Práca s ľuďmi na okraji spoločnosti si vyžaduje práve tento prístup. Neriešiť problémy ihneď, ale s odstupom času. „Taktiež sa pri behu človek zbavuje zbytočnej záťaže, práve tých problémov, ktoré sa potom ukážu ako niečo, čo nebolo až také neriešiteľné. Navyše mi to dáva kamarátstvo, spolupatričnosť a kontakt s ľuďmi, ktorí pomáhajú nášmu útulku a chudobným všeobecne,“ dodáva Gombita cestou po dlhých chodbách útulku. S neskrývaným zanietením pokračuje: „Ak chceme na niečo v živote upozorniť, ak existuje nejaký problém, ktorý sa nerieši – napríklad problém chudoby na Slovensku, musíme občas urobiť niečo extrémne. Niečo, čo zaujme a získa pozornosť okolia a najmä tých, ktorí vedia a môžu pomôcť. Ak si nebudeme navzájom pomáhať, ak nebudeme k sebe solidárni, nikam sa nedostaneme. Ani ako kresťania, ani ako ľudia. Chudoba je dôsledok nášho života, ale tiež veľká príležitosť. Ako to myslím? Je príležitosťou pre chudobných zrevidovať svoj život, oľutovať a napraviť svoje chyby, prehrešky aj veľké hriechy a tiež umožňuje začať zo dna – lepšie, správnejšie. No a príležitosťou pre tých ,na druhej strane´ je preto, že majú možnosť urobiť dobrý skutok. Nie je totiž umenie milovať blížneho, ktorý je pekný, čistý, má nás rád, pomáha nám a robí nám dobre.