vyrastala som na dedine, kde som síce nepoznala všetkých, ale často som mala pocit, že takmer všetci poznajú mňa a úplne všetci mojich rodičov. Kamaráti to nemali inak. Ako tínedžerov nás to otravovalo. Stačilo sa prejsť po dedine s niekým za ruku a na druhý deň každý vedel, kto s kým chodí. Roznášali sa dobré správy a ešte rýchlejšie hanba. Všetci vedeli, kto je z ktorej rodiny, a veľmi ľahko sa mohlo stať, že niekto povedal rodičom, že ste na diskotéke fajčili za kulturákom. Vadilo nám to. Zároveň sme však pred ľuďmi, čo nás poznali, mali rešpekt.
Hovorí sa, že na výchovu dieťaťa treba celú dedinu. It takes a village to raise a child. To znamená, že výchova je náročný a dlhodobý proces, pri ktorom vie byť rodičom významnou podporou práve komunita, kde žijú. A tiež, že pre dieťa je skvelé stretávať sa aj s inými dospeláckymi vzormi vo svojom okolí ako len s mamou a otcom.
Podľa Marka Roháčka, riaditeľa organizácie Návrat, ktorá sa dlhodobo venuje ohrozeným deťom, sa úloha komunity pri výchove detí za posledné storočie výrazne zmenila. Dnes tento susedský záujem o cudzie deti mizne. Nechceme sa do ničoho miešať, nepoznáme, kto patrí do ktorej rodiny, v ktorom vchode býva. „Celé ľudstvo vyrastalo nielen v rodinách, ale aj v komunitách. Veci sa diali v rámci rodiny, školy, cirkvi... My sa však uzatvárame do rodín a deti sa tak stávajú opustenejšími,“ vysvetľuje.
„Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky.“
„Tým, že sme sa my prestali zaujímať o deti a mladých, ony sa prestali zaujímať o nás,“ pokračuje riaditeľ Návratu. Všímavosť voči deťom tak nemá význam len pre to, aby deti neboli ponechané samy na seba. Ak sa viac poznáme, deti cítia k dospelým v ich okolí väčší rešpekt, zodpovednosť k ich alebo spoločnému majetku a aj k sebe navzájom. Spoločne si tak vytvárame prostredie bezpečia a dôvery, kde ľuďom na sebe záleží, kde na ihrisku spoločne užívame erárne hračky, ktoré sa nestratia. Nemusíme sa báť pustiť von svoje vlastné deti a vieme, že ak by to menšie odbehlo, niekto ho spozná a privedie naspäť.
stačí aj pozdraviť
Na to, aby mali deti v našom okolí pocit dôvery, stačia drobné kroky. Marek Roháček vysvetľuje: „My dospelí sa niekedy rozčuľujeme, prečo nás deti v paneláku nezdravia. Lenže ony ma nemajú prečo pozdraviť, pre nich som nikto. Keď by som ich jednoducho pozdravil ja, postupne sa stanem zaujímavým susedom. Nabudúce, ak by sa im niečo stalo, napríklad sa vymknú, budú vedieť, koho môžu osloviť.“