Pád magnáta

od toho momentu sa jeho život začal kĺzať po čoraz strmšej ploche, až minulý týždeň dokĺzal na dno. Nebol to pád s rachotom, ale keď tohto zlomeného človeka, ktorého meno poznala v deväťdesiatych rokoch každá domácnosť, policajti tlačili na vozíčku do cely, bol to šok. 

Posledných tridsať rokov Pavla Ruska bolo spanilou jazdou na hrane zákonov, pravidiel a slušnosti. Bolo potvrdením príbehu, populárneho pre divoké deväťdesiate roky, ktorý dnes už prestáva platiť – že keď máš televíziu, môžeš všetko. Na jej pôde sa to všetko začalo. 

Pavol Rusko, rodák z Liptova, vyštudoval žurnalistiku a hneď zakotvil na prestížnej adrese v Mlynskej doline, kde robil športového redaktora a predsedu Socialistického zväzu mládeže. Ako poslušný mladý komunista mal našliapnuté na dobrú kariéru. Azda preto sa mu v neistých časoch novembra 1989 nechcelo veľmi na tribúny. Kolega Eugen Korda spomína, ako ho v nejakej hnusnej ubytovni presviedčali, aby sa televízia, ktorá mala monopol na informácie, pripojila k štrajkujúcim. Nechcel a po boľševicky pohrozil postihmi. Až keď bolo bezpečné obrátiť kabát, Rusko s nasadením zapáleného rétora dobehol na stranu víťazov. Odmenený bol tým, že sa stal námestníkom riaditeľa STV, kde vytrval do roku 1994.

náš Berlusconi

O desať rokov si scenár zopakoval, tentoraz chcel revolúciu vyvolať on. V časoch bujnejúceho mečiarizmu sa pustil do podnikania. Bol ambiciózny, túžil po moci a tú mu mohla priniesť privátna televízia. To, že televízny národ túži po inej než štátnej televízii, bolo vidieť v susednom Česku, kde valcovala trh komerčná televízia NOVA. Bola osviežením v zatuchnutom a servilnom svete. Príchod súkromnej televízie na domáci trh veštil komerčný úspech. TV Markíza, ktorej spolumajiteľom a riaditeľom sa Rusko stal, očakávania naplnila. V turbulentných časoch však cesta k licencii nebola jednoduchá, vyžadovala, aby mal človek kontakty a vedel si získať dôležitých ľudí. Niekde ohol chrbát, niekde využil rodinu, inde mafiánske kliky, ktoré si takú lahôdku ako vplyvnú televíziu nemohli nechať ujsť. Bizarné reportáže z opulentných osláv narodenín mafiánskeho bosa Černáka zapadajú do rovnice až dnes, po dvadsiatich rokoch.