strednú školu ste študovali v Bangkoku, potom na univerzite v Londýne. Chce človek s takýmto zahraničným vzdelaním skončiť v neziskovke?
V neziskovke som nikdy neplánovala skončiť a pravdepodobne ani neskončím. Išla som do zahraničia s tým, že sa nikdy nevrátim. Ale postupne som si uvedomovala, že príliš veľa šikovných ľudí je mimo Slovenska, pričom práve ich skúsenosti by krajine mohli pomôcť. Ani neviem, odkiaľ to prišlo, ale začala som cítiť akýsi pocit spoluzodpovednosti. A časom som zisťovala, že nie všetky veci v zahraničí sú také ideálne, ako som si myslela. Robila som napríklad na projektoch v OSN, ktorá často nemá ďaleko od našej byrokracie.
a zastávka v neziskovke vám nejako pomáha?
Nejde ani tak o neziskovku, ako práve o to, že je to LEAF. Oslovilo ma, že sa nezaoberáme len nejakým čiastkovým plátaním problému, ale máme dlhodobé ciele, po ktorých ideme metodicky. A dôležití sú aj ľudia, ktorí majú podobný profil ako ja. Keď som sa vrátila zo zahraničia, mala som pocit, že ľudia naokolo si myslia, že som sa zbláznila a ťukajú si na čelo, prečo som tam nezostala. Ale LEAF je práve také prostredie, kde sa ako blázon necítim. Aj iní sa vrátili a poznajú ten pocit. Preto ma to napĺňa aj emočne. Pracujem s mladými ľuďmi v zahraničí a presne viem, ako sa cítia. Že majú rôzne lukratívne ponuky, ale vrátiť sa na Slovensko má pre nich väčšiu hodnotu. Takým chceme pomôcť.
nad čím Slováci v zahraničí premýšľajú?
Sú dve hlavné skupiny. Jedna rozmýšľa negatívne, sú presvedčení, že Slovensko je čierna diera a kým sa nevymení vláda, nemá zmysel sa sem vracať. Do druhej patria tí, ktorí do zahraničia odišli preto, lebo chceli získať lepšie vzdelanie. Ale pritom sa chcú vrátiť na Slovensko. Je aj medziskupina, ktorej ide hlavne o kariéru a zvažujú, kde by im dávala väčší zmysel. V zahraničí môžu mať už pri nástupe lepší plat, ale na Slovensku sa vedia rýchlejšie vypracovať a dostať sa k zaujímavejšej pozícii.
v ktorej skupine ste boli vy?
Asi v tej druhej. Školy na Slovensku pre mňa akosi neboli výzvou. Zdali sa mi jednoduché, robila som veľa vecí pomimo a aj keď som škole venovala minimum času, mala som samé jednotky a áčka. Pochádzam z tradičného zázemia, nikto z okolia nebol v zahraničí a skôr ma od toho odhovárali. Vo svojom okolí som nestretávala ľudí, ktorých by zaujímal celý svet, ktorí by mali túžbu rozšíriť si obzory. Chcela som ísť niekam, kde by som toto zažila, pretože som bola presvedčená, že na Slovensku sa to nedá. Teraz viem, že to bol mylný pocit.
„Nikdy sa nedozvieme, ako veľmi nám to poškodilo a koľko Slovákov sme odradili od návratu.“
až potom, čo ste sa rozhodli, že sa vrátite na Slovensko, ste sa uchádzali o vládne štipendium. Teraz je známe ako Štipendium Martina Filka, získavajú ho študenti z prestížnych univerzít, ktorí po štúdiu musia pracovať niekoľko rokov v štátnej správe.
Zo štipendia som bola nadšená. Hovorila som si, že práve štátna správa je miesto, kde sa dejú veci s dopadom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.