Zjedol som nový druh opice

maľovanie a cestovanie máte v génoch?

Nemal som v rodine nikoho, kto by prepadol cestovaniu. Pochádzam z celkom skromnej učiteľskej rodiny.

čo ste nakreslili ako prvé?

Opice. (Smiech.)

ste mestské dieťa?

Nie, vyrastal som na dedine na Južnej Morave. Bývali sme v učiteľskom byte, z ktorého som to mal kúsok do kabinetu biológie, kde som našiel rôzne vypchaté potvory a staré knihy, ktoré sa stali mojím svetom.

vašou najväčšou láskou je Južná Amerika. Prečo?

Šlo o náhodu. Po prvej návšteve ma to tak chytilo, že som sa rozhodol cestovať do Južnej Ameriky znovu. Pochopil som, že ak sa človek vracia na to isté miesto, tak sa vám otvorí a začnete ho vnímať inak ako miesta, ktoré ste navštívili raz alebo dvakrát. Keď ste niekde desiaty alebo dvadsiaty raz, poznáte sa s domácimi aj so zvieratami a hovoria k vám úplne iným jazykom.

akým jazykom k vám hovorí Južná Amerika?

Pre mňa je to brána k stretnutiu s prírodou. Áno, príroda je aj na iným miestach strhujúca. Náhoda však chcela, aby sa pre mňa tá brána otvorila v Južnej Amerike. Možno je to tým, že som krátko pred svojou prvou cestou ilustroval knihu K pramenům Orinoka od profesora Veselovského, vtedajšieho riaditeľa pražskej zoologickej záhrady, ktorá ma zaujala natoľko, že som sa tam chcel ísť pozrieť. Prišiel som na venezuelské veľvyslanectvo, kde som sa stretol so zvláštnym vyslancom venezuelskej vlády, ktorý bol v Prahe nadviazať styky s Akadémiou vied. Veľmi sa so mnou nebavil, len mi povedal, kam pôjdem, a že to celé zaplatí. 

keď chodíte do pralesa, spolupracujete s miestnymi indiánskymi kmeňmi? Ako s nimi komunikujete?

Komunikácia je ťažká, Indiáni sa navzájom líšia. Záleží na mieste, kde žijú. Medzi Indiánmi z hôr a z pralesa je obrovský kultúrny rozdiel. Indiáni z hôr poznajú a využívajú základy poľnohospodárstva. Pralesní indiáni sú v podstate mäsožravci a poľnohospodárstvo nepoznajú. Záleží tiež na tom, či žijú na brehoch rieky alebo nie. Pralesní Indiáni z oblasti Amazonky a Orinoka sú civilizovaní, keďže sú v kontakte s okolitým svetom stovky rokov. No niektoré indiánske komunity z hĺbky pralesa žijú prírodným spôsobom života. Neverím však, že existujú nezmapované kmene.

ktoré kmene máte radšej? Tie, ktoré žijú pri rieke alebo tie spod hôr?

Zväčša spolupracujem s Indiánmi, ktorí majú kontakt s civilizáciou, no narodili sa kdesi uprostred džungle. Teda poznajú aj môj svet. A oni nadväzujú kontakt s tými, ktorí nás sprevádzajú až k miestnym komunitám. Neviem povedať, či mám rád Indiánov od rieky alebo pralesa. Komunikácia s Indiánmi z pralesa je ťažšia, pretože sú veľmi plachí. Ťažko povedať, či sa boja. Skôr len nevedia, ako sa majú ku mne správať a čo so mnou robiť. Chvíľu trvá, kým nadviažeme kontakt. Zväčša nehovoria. Niektorých poznám roky a povedali sme si pár slov.

archív Jana Dungela

ako vnímajú, keď sa objavíte v pralese so svojou maliarskou výbavou? 

Nedokážem to celkom opísať, je to predovšetkým nezúčastnenosť. Akoby som tam nebol. Niektorí ma ignorujú, ani sa na mňa nepozrú, nehovoria so mnou. Nie som však pre nich vzduch. Vnímajú ma až priveľmi, ibaže nevedia, akým spôsobom sa ku mne správať. Trvá rok alebo dva, kým sa vôbec začnú usmievať. 

na čom sa spolu zasmejete?

Humor je spoločný všetkým ľuďom. Na čo si však musím dávať pozor, je ich poverčivosť. Prales k nim hovorí inak ako ku mne. Jednoducho nevidím to, čo vidia oni.

čo to znamená?

Musím byť opatrný, aby som neporušil tabu. Môžete sa dostať do situácie, ktorá je pre nich priamym ohrozením a môžu vás napadnúť, aj keď ste priatelia. Už nie ste, kto ste boli, ale mýtické prevtelenie. To sa mi raz stalo. Jeden dobrý priateľ ma na spoločnej ceste považoval za vtelenie nebezpečného ducha Mawari, ktorý ho ohrozuje.

ako sa dá z takejto situácie dostať?

Opäť len humorom, teda dostať sa do blízkosti iného Indiána, stáť vedľa neho a pretaviť situáciu do niečoho normálneho, aby pochopil, že ja som ja, a nie nebezpečný prevtelený duch, ktorý sa ho snaží ohroziť.