Čas nemusí ísť stále len vpred

zdá sa to absurdné, no v skutočnosti nám fyzika hovorí, že je úplne možné, aby sa čas uberal opačným smerom. Takýto vedecký postreh môžeme označiť za zbytočné fantazírovanie, ale to by bola chyba. A paradoxne, problémom, prečo si také veci nedokážeme predstaviť, je práve čas. Človek stredného veku už tu prežil približne 14 tisíc dní, keď mohol pozorovať, ako funguje svet a plynie čas, no vesmír tu už existuje 14 tisíc miliónov rokov a podľa všetkého ešte chvíľu potrvá. Presnejšie, ak sa vesmír neprestane rozpínať, čaká ho úplná tepelná smrť o 1099 rokov, čo je také veľké číslo, že keby sme ako jednotky použili sekundy alebo storočia, tak sa nám to bude stále zdať rovnako veľké. Človek si rýchlo zvyká a odmieta fantazírovanie. Považujeme sa za hodných určovať mieru toho, čo je možné. No prví predkovia človeka homo habilis sa objavili pred dvoma miliónmi rokov a celé tie dva milióny rokov sa im zdalo nemožné, že človek bude raz lietať a v okamihu cez nejaké elektromagnetické vlny posielať na druhý koniec sveta vtipné jaskynné maľby (dnes tzv. memes). A predsa posledných sto rokov sa nám to zdá úplne samozrejmé, a keď bývate v Ivanke pri Dunaji, tak po čase vás už aj tie, sedem generácií dozadu úplne nemožné lietadlá prestanú fascinovať. Čiže historicky, človek veľkú časť času žil v mylnej predstave toho, čo je možné.

Einsteinovi sa okrem iných relatívne podstatných zásluh pripisuje aj výrok: „Predstavivosť je dôležitejšia než poznanie. Pretože poznanie je obmedzené tým, čo vieme a čomu rozumieme, no predstavivosť dokáže obsiahnuť celý svet a všetko, čo kedy bude možné poznať a pochopiť.“ A mal pravdu. Nedávno, na jednej prednáške o tom, že svet sa nedá rozložiť na zdrojový kód informácií, ktosi z publika položil otázku, či by sme predsa len nemohli uvažovať o informácii ako základnom stavebnom kameni univerza, ak by bol stvorený Bohom.