chlad, ktorý som pociťoval pri kráčaní cez Hyde Park už nebol spôsobený snehom a studeným vetrom, ale mojimi myšlienkami. Sú naspäť tie hrozné deväťdesiate roky, o ktorých som počúval len z rozprávania svojich rodičov? Vari nestačila smrť Róberta Remiáša?
Počas pracovného týždňa sme spolu s mnohými ďalšími Slovákmi v zahraničí sledovali vývoj situácie okolo tragickej smrti dvoch mladých ľudí. Ako jediný slovenský študent na katedre bioinžinierstva na Imperial College London som bohužiaľ nemal príležitosť denne diskutovať o tejto strašnej udalosti. Britské univerzity sú navyše momentálne zasiahnuté štrajkom prednášajúcich, ktorý je tou najhorúcejšou témou.
V česko-slovenských študentských spolkoch na londýnskych univerzitách sa však už od pondelka ako blesk šírili správy o stretnutí pred londýnskym Veľvyslanectvom Slovenskej republiky. V piatok sme sa teda stretli, aby sme si pripomenuli pamiatku Jána a Martiny. Bolo to smutné, ale dojemné stretnutie – a istým spôsobom krásne. Štyristo sviec rozjasnilo temnotu, tristo hlasov zaspievalo slovenskú hymnu. Všetci sme cítili, že Slovensko sa prebralo, že nastal spoločenský zlom. Je však smutné, že aby tisíce slovenských sŕdc ožili, dve mladé srdcia museli zastať.
„Hľadajme spôsoby, ako napĺňať svoje túžby a sny z prostredia našej domovskej krajiny.“
Uvažujem však nad jednou vecou. Ako môžeme prispieť k zlepšeniu domácich pomerov my, zahraniční študenti a pracujúci, ktorí sme často odkázaní len na slovenské novinové články a facebookové statusy našich priateľov? Čo môžeme zmeniť z prednáškových sál a laboratórií elitných zahraničných univerzít, často vzdialení tisíce kilometrov od domova?
Moja odpoveď je: vytrvajme! Čo najviac sa snažme vynikať v štúdiu, či v práci. Zhromažďujme si pozitívne skúsenosti zo zahraničných pobytov a zároveň triezvo odmietajme tie veci, ktoré nie sú tak, akoby mali byť. A potom sa vydajme na naše životné cesty. Niektorí z nás chcú poraziť rakovinu matematikou a genetickým inžinierstvom. Iní chcú stavať rakety na Mars. Ďalší chcú zase zakladať úspešné firmy, alebo pôsobiť v diplomatických službách. Všetko sú to ušľachtilé ciele. Kráčajme za nimi. No snažme sa, aby naše kroky viedli domov, naspäť na Slovensko. Hľadajme spôsoby, ako napĺňať svoje túžby a sny z prostredia našej domovskej krajiny! Tak budeme môcť spoločne pokračovať v Jánových snahách a napĺňať jeho odkaz.
Ján a Martina, ďakujem vám za vaše mučeníctvo. Je teraz úlohou nás všetkých snažiť sa o to, aby táto vaša obeta nebola zbytočná.
Miroslav Gašpárek je študentom tretieho ročníka biomedicínskeho inžinierstva na Imperial College London. Venuje sa matematickému modelovaniu biologických systémov a syntetickej biológii. Absolvoval výskumné stáže na Imperial College London a na Kalifornskom Technologickom Inštitúte. Vo voľnom čase spolu s inými zahraničnými študentami bezplatne pomáha slovenským a českým stredoškolákom s prijímacími procesmi na špičkové zahraničné univerzity v rámci študentskej organizácie Unimak.