pred Veľvyslanectvom Slovenskej republiky v Prahe ešte nikdy nebolo viac ľudí. Toľko ľudí neprišlo ani do vojny proti Bonaparte a ani proti „nášmu človeku“ sa tu nesformovala väčšia armáda. Až teraz, v mrazivý piatok. Začiatkom marca osemnásteho roku.
Trvalo mi asi dvadsať minút, kým som sa dostal k miestu, kde som mohol zapáliť sviečku za dva nevinné vyhasnuté životy. Pohľad na oplotenú budovu so slovenskou a európskou vlajkou vo mne prebúdzal otázky. Čo je to za štát?! Čo je to za krajinu, ktorá dopustila, že si tu jej obyvatelia za seba navzájom pália sviečky? Čo je to za ľudí v jej vedení, ktorí prehliadajú zúfalý krik volajúceho, že niečo nie je v poriadku? Nepočujú a nevidia zlo. Namiesto ochrany zo strany štátu prídu výstrely. Do hlavy a do hrude. A všade sa na chvíľu rozprestrie neznesiteľné ticho.
Šok v každom z nás. Hrôza a des na tvárach Fica s Kaliňákom. Predseda parlamentu v ešte trápnejšom tichu, než je trápnosť a hanba jeho slov. Hanba, aká sa ma zmocňuje kdesi hlboko v duši, keď sledujem, ako sa profesionálny prospechár Béla Bugár, vedomý si božského daru vlastnej fyziognómie, presvedčivosti, chystá zahrať ďalšiu scénu z tragédie jeho politického prežívania za naozaj každú cenu. A je tu ešte odpor k slovám Lucie Žitňanskej, ktorú teraz už nezaujímajú slová ministra vnútra. Ale mala by ho počúvať práve teraz. Keď rozpráva, ako dá všetko do poriadku. Teraz, keď to už nejde.
Toto všetko sú obrazy nášho ticha. Sme v ňom, ale každý sám. Lebo tak si to zaslúžime. Toto všetko sme dopustili. Až sem sme sa dopracovali našou ľahostajnosťou.
sto miliónov v keši
V tichu, ktoré sa rozprestrelo nad našou krajinou, je dôležité konať. Postaviť sa a povedať jasným hlasom: „Takto to ďalej nejde!“. Pritom na najvyššej politickej úrovni, pri priamej konfrontácii, nie je práve šťastné staviť na emócie a zanedbať fakty, ako sa to miestami v diskusii s Róbertom Kaliňákom stalo Lucii Ďuriš Nicholsonovej. Zlo má veľa podôb a v inštitucionalizovanej forme sa takto jednoducho nedá poraziť. U ľudí ako je Kaliňák nie je možné apelovať na svedomie a hovoriť o dôvere.
Uvediem krátky príklad. Kaliňák, rovnako ako jeho šéf Robert Fico, je človek moci a peňazí. To je ich svet. Robert Fico, úprimne vydesený situáciou, akej ešte nikdy nečelil, reagoval pod tlakom okolností najprirodzenejšie, ako cítil. Vytasil sa s miliónom eur. Áno, pre normálnych ľudí to bola asi ta najtrápnejšia chvíľka zo všetkých trápnych chvíľ, čo Smer pre oligarchov stojí. Pre oboch Robertov, čo stáli pri keši spolu a spolu aj padnú, to bola tá najprirodzenejšia vec.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.