každý čo len trochu citlivý človek v tieto dni často myslí na nich a aj na rodiny a blízkych, ktorým zo sveta predčasne odišli drahé bytosti. Sme zasiahnutí, smútime, spolucítime...
Tí z nás, ktorí majú deti, to hlboko preciťujú ako rodičia alebo ako starí rodičia... Ja vlastné deti nemám, a tak som sa snažila zamyslieť nad tým, prečo táto udalosť tak hlboko zasahuje aj mňa... až tak, že sa už vyše týždňa neviem sústrediť na nič iné...
Stojac v utorok večer sama pri mariánskom stĺpe na bystrickom námestí som asi našla odpoveď... Pomedzi kahance sa na mňa z fotografie pozerali usmiate tváre dvoch mladých ľudí a mne odrazu v mysli naskočila odpoveď: „Vnímaš to tak, akoby zabili tvojich študentov.“
Tak konečne rozumiem, prečo od pondelka nedokážem hovoriť so svojimi študentmi o francúzskej morfológii, štylistike či literatúre, prečo mám chuť rozprávať sa s nimi o niečom úplne inom... o študentoch Jánovi a Martine... o pojme „elity“... o filozofických textoch starých vyše 400 rokov, ale platných i dnes. Niet na to predsa lepšej pôdy, akou je filozofická fakulta.
Od pondelka vo mne zrie nutkavá myšlienka, že svojim študentom, ale vlastne všetkým študentom chcem adresovať pár svojich prosieb.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.