poďme najprv do Divadla Aréna. Táto petržalská scéna si pestuje aj repertoár, ktorý zaraďuje do tzv. Občianskeho cyklu. Začal sa pred rokmi slávnou inscenáciou Rastislava Balleka Tiso s nezabudnuteľným Labudom v hlavnej úlohe. Toto predstavenie predviedlo, ako sa to má robiť, aby divák neodchádzal z divadla iba poučený, ale aj s umeleckým zážitkom.
Prekvapujúci bol už samotný názov novej hry: #dubček. Akoby tým heštegom (#) v názve tvorcovia varovali divákov, že toto nemá byť predstavenie pre pamätníkov, nič pre staršie generácie. „Mladá generácia a jej výpoveď prináša nedeformovaný, nezaujatý a nový pohľad na zásadnú časť našich dejín,“ napísalo divadlo do propagačných materiálov. Paradoxné je, že herci sú síce mladí, ale oni vytvorili iba jednu časť hry s osobnými výpoveďami, kľúčovým autorom hry je Viliam Klimáček, ročník 1958, teda takmer šesťdesiatnik. Funguje to celé? Ani veľmi nie. Trochu to pripomína školskú besiedku, také snaživé a odhodlané. Nechcem sa z toho vysmievať, ale umelecký zážitok som si z Arény tentoraz neodniesla a dosť často som sa počas predstavenia pozerala na hodinky, hoci to predstavenie vôbec nie je dlhé.
„Prečo Lasica či Pastirčák obhajujú dokonca aj Válkovo Slovo, dielo tradične vnímané ako pocta komunistickej strane? Naozaj to Válek myslel celé inak?“
Ak by bolo určené výslovne pre stredoškolákov a divadlo by s tou inscenáciou chodilo po školách, tak dobre, môže byť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.