Kuba prvýkrát bez Castra, novým prezidentom je Miguel Díaz-Canel

na Kube sa stalo niečo očakávané a zároveň mimoriadne. Po prvý raz takmer po šesťdesiatich rokoch nebude tomuto ostrovnému štátu vládnuť osoba s menom Castro. Odovzdanie moci prebehne pravdepodobne hladko. Ale čo bude potom?

Osemdesiatšesťročný pamätník kubánskej revolúcie Raúl Castro, brat Fidela Castra, odovzdá devätnásteho apríla prezidentský úrad svojmu dohodnutému nástupcovi. S najväčšou pravdepodobnosťou ním bude Miguel Díaz-Canel, ktorý bol prvým viceprezidentom. Kuba dostane nového lídra – ale čaká ju aj nová nádej?

Miguel Díaz-Canel má povesť pomerne liberálneho komunistu. Ale to ešte nemusí nič znamenať. Veľa závisí od toho, ako si Díaz-Canel udrží svoju pozíciu, lebo tá nemusí byť úplne neochvejná. Od Castrovcov sa totiž v niektorých veciach podstatne odlišuje. Už na prvý pohľad vidieť, že ide skôr o uhladeného diplomata než starého bojovníka z džungle. A ten pohľad neklame – Miguel Díaz-Canel sa vôbec nezúčastnil na kubánskej revolúcii. Deň po prevzatí líderského postu dovŕši 58 rokov, je teda dieťaťom porevolučného obdobia. Druhý fakt je, že je to civilista – nijaké pôsobivé pózovanie v uniforme sa od neho nedá čakať. (Kuba, mimochodom, už od roku 1952 nemala na poste prezidenta civila, aj toto je pre ostrov novinka.)  Tretí fakt je, že jednoducho nenosí meno Castro, a to určite nie je maličkosť. Kubánci si najmä Fidela Castra navykli idealizovať a mnohých z toho nevyliečila ani diktatúra, ktorá tvrdo dopadla na ich bežné životy. Práve v mene takmer božského revolucionára Fidela boli ochotní znášať mnohé ťažkosti, nedostatok jedla či iných životných potrieb. Raúl Castro dokázal na bratov odkaz nadviazať, uňho sa však o tom nepochybovalo. Podarí sa to tomuto prešedivenému technokratovi?

„Zdedí krajinu na pokraji kolapsu, s čoraz nespokojnejším obyvateľstvom, bez vízie udržateľnej budúcnosti.“

Na druhej strane, skutočnosť, že Miguel Díaz-Canel neabsolvoval krst ohňom v džungli, ešte neznamená, že mu chýba tvrdosť. Možno práve naopak. Vyštudovaný inžinier, odborník na elektroniku, prešiel všetkými stupňami straníckej kariéry. Začal na provinčnom výbore a postupoval vyššie, keď to bolo potrebné, tváril sa ako človek z ľudu, ale oťukal sa aj v kuloárových intrigách. Vraj kedysi jazdieval po vidieku na bicykli, nedal sa voziť šoférom v služobnom aute, a vraj to myslel úprimne, nie ako líškanie sa proletárom. Ktovie? Iní sú toho názoru, že vždy vedel v tom prostredí, kde sa práve nachádzal, robiť dojem, že tam zapadá. Že využíval vo svoj prospech všetko, čo sa dalo – aj svoj nemalý osobný šarm. „Vie počúvať,“ hovorí sa o ňom. A nielen počúva, ale si aj pamätá a podľa toho, čo počul, s rozvahou koná. Ako napísal argentínsky denník Diario Popular, radšej sa drží mimo svetla reflektorov a neriskuje, jeho postup je niekedy komplikovanejší, riešenie trvá dlhšie, je však istejšie, že dospeje do cieľa. „Nie je žiadny improvizátor,“ vyhlásil o ňom Raúl Castro a myslel to ako pochvalu.