takto babka pokojne žila ďalej. Chodila do záhradky, do klubu dôchodcov, piekla vynikajúce buchty a volala nám na narodeniny. Dnes už tento argument nepoužíva, ale aj tak nie je rada, že ma vidí v televízii. A rozhodne jej nemám zakývať. Druhá stará mama mi, naopak, pravidelne volá, keď ma vidí, alebo o mne číta. Ale aj veľa plače. Minule ju na ulici zastavil muž a pýtal sa, či má vnučku. Poslala ho do kelu. Potom mi s hanbou vysvetľovala, že ona vie, že sme za slušné Slovensko, ale že jej na ulici hovorili už piati ľudia nepekné veci.
Toľko stojí život v malom meste, ktoré neorganizuje zhromaždenia na námestiach. Obidve babky sa však na niečom zhodujú – rozhodne by som to nemala robiť ja. Mala by som predsa oddychovať. A asi by som si to vedela obhájiť aj sama pred sebou. Zapnúť si film a vyložiť si nohy, veď čakám bábätko, nech sa snažia iní. Ale nejde mi to.
Jeden novinár sa ma po organizovaní tretieho zhromaždenia spýtal, či si myslím, že za mnou stojí svedomie národa. Nevedela som mu na to odpovedať. Neviem, či má národ svedomie. Myslím, že svedomie je jedna z mála vecí, ktoré nie sú kolektívne. A ak na námestiach stojí svedomie, dúfam, že tam stojí stotisíc individuálnych svedomí.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.