pritom taký „ministerský predseda“ z roku 1918 Vavro Šrobár sa v rebríčku národných piedestálov môže radiť minimálne niekde medzi Mikuláša Dzurindu a Milana Rastislava Štefánika.
Druhá vec, ktorá až zarazí, je podobnosť problémov, ktorým čelil Šrobár už pred 100 rokmi s tými problémami dnešnými. Nie, korupcia je teraz iste oveľa horšia, a ani v čele štátu vtedy nesedela mafia. Skôr si možno všimnúť problematické verejné vzdelávanie tej doby, ktoré bolo ťažiskom Šrobárovho úsilia a v jeho reforme videl aj riešenie mnohých spoločenských problémov. Keď sledujeme Šrobárov zápas s dobovým malomeštiactvom, s apatiou verejnosti, s dedinským primitivizmom, s morálnym deficitom obyvateľstva, s politickou negramotnosťou pospolitého ľudu a nastupujúcim ľudáctvom; môžeme pokojne nastaviť takéto zrkadlo aj dnešným časom... Ako píše autor, Šrobár nachádza východisko z týchto neduhov najmä vo vzdelávaní obyvateľstva, a to nielen v tom inštitucionálnom (obsahová a metodická reforma základných, stredných a vysokých škôl), ale zároveň vo vzdelávaní prostého vidieckeho ľudu na princípe prirodzenej autority (lokálna inteligencia na vidieku a jej spoločensky zodpovedajúca úloha miestneho významu voči menej vnímavým spoluobčanom).
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.