Cluny – to nie je iba kláštor

začiatkom 10. storočia, v dobe silnejúcich hlasov, ktoré volali po reforme cirkvi na zemi, no takisto v období, keď kresťanský svet s úzkosťou očakával koniec sveta, ohlásený na tisíci rok po Kristovej smrti, dochádzalo k vnútorným a ideovým premenám kresťanskej vierouky. Jedným z bezprostredných dôsledkov tejto nálady v spoločnosti bol aj vznik nových mníšskych reholí, ktorých zmyslom bolo konať pokánie za celé ľudstvo v predvečer posledného súdu. K jednej z týchto novovznikajúcich reholí patrilo aj hnutie, ktoré sa formovalo na juhu Francúzska v benediktínskom kláštore v Cluny.

Kláštory benediktínskej rehole existovali už dlhšie v Cambrai a Laone. Clunyjský benediktínsky kláštor pod patronátom svätých Petra a Pavla založil akvitánsky vojvoda Viliam I. v roku 910. Svoj názov získal pravdepodobne od malebných naklonených (adclino) svahov, ktoré ho obklopovali, alebo od latinského slova cluere (vzrásť, dokonca až zažiariť). Opátstvo jeho zakladateľ vyčlenil z tradičnej cirkevnej hierarchie a aby zabránil zásahom zvonka – zo strany svetskej, ale aj biskupskej moci –, podriadil ho priamo pápežovi. Tento krok a možnosť mníchov menovať si vlastného opáta sa stali základom neskoršieho mimoriadneho úspechu clunyjského kláštora.

narúšanie rovnováhy moci

Okolo roku 980 sa opátstvo tešilo veľkej úcte. Malo však iba veľmi obmedzené pole pôsobnosti, najmä vinou rozhodnutia opáta Majola, ktorý odmietol reformovať kláštory Fécamp a Saint-Maur-des-Fossés. Vrchol prestíže rehole prichádza za pôsobenia opátov svätého Odila (994 – 1048) a svätého Huga Veľkého (1049 – 1109). Rozkvet rehole a jeho enormný rozmach napomohol aj pápež Benedikt VIII., keď v roku 1024 rozšíril imunitné privilégium udelené kláštoru v roku 998. Toto privilégium zaručovalo novovznikajúcim prepoštstvám clunyjského hnutia vyčleniť sa z miestnych mocenských štruktúr. Keď sa teda nejaký kláštor pripojil k reholi, vznikla v jeho diecéze enkláva, do ktorej nesmel zasahovať miestny biskup. Toto, samozrejme, priamo ohrozovalo biskupskú autoritu a zasahovalo do nej. S budovaním tejto obrovskej siete kláštorov začal svätý Odilo, ktorý po roku 1000 zjednotil množstvo malých kláštorov pod vedenie jediného opáta. Rehoľa sa tak rozširovala nielen na celé územie Francúzska, ale aj do Rímsko-nemeckej ríše, Burgundska, do oblasti Provence a Akvitánie.

Tento rozmach sa nepozdával konzervatívnym biskupom, ktorí v tom videli ďalší stupeň oslabovania kráľovskej moci. K tomuto oslabovaniu dochádzalo prostredníctvom väzieb rehoľníkov s feudálmi, ktorí sa snažili vymaniť sa spod kráľovskej kontroly. Využívali na to vlastné kláštory, ktoré zakladali na svojich pozemkoch. Význam porovnateľný s kláštorom Saint-Denis v Paríži, ktorý bol oporou Kapetovcov pri mocenských bojoch medzi kráľom a nekontrolovateľnými feudálmi, mal kláštor Saint Bertin, ktorý bol oporou flanderských vojvodov v úsilí uniknúť kontrole kráľovskej moci. Rovnakú funkciu mal aj kláštor Saint-Aubin pre vojvodu z Angers, kláštor v Jumièges pre normandského vojvodu alebo Fécamps a Montvilliers pre pánov z Angoulême Saint-Martial. Feudálni páni dobre rozumeli výhodám, ktoré im plynuli z tohto úzkeho spojenia s kláštorným životom. Zúčastňovali sa teda na liturgických slávnostiach a podporovali vznik apologetickej literatúry, vďaka ktorej dosahovali cnosti vyhradené kráľom.