„Nech nebrnká na strunách nerozvážne ten, čo lýru do rúk dnes bral. Bo ak len o bôľoch či radostiach svojich peje, tento svet ho nepotrebuje, preto to drevo sväté odložiť by mal.” Janko Čietek by to bol do našej ľubozvučnej reči prebásnil aj o čosi lepšie.
Zato kvalifikáciu Válka ako barda elementárnej poézie sme si nevymysleli. Podobné krvavo vážne rozsudky patria do arzenálu naslovovzatých. Aspoň o tom písal Daniel Hevier (.časopis 25. október 2009) o Válkovej ľútosti zo sebasúcitu na hranici gýču. Na hrubé vrece treba aj hrubej záplaty, lebo snáh o dodatočnú kozmetiku či poumývanie murína je ešte stále dostatok a pomlčanie o morálnych pokleskoch byť aj hviezdy neba slovenskej poézie je len presne pritesaným blokom do masívnej stavby relativizácie neduhov a či až zločinov boľševika (cf.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.