nedôstojná a neosobná starostlivosť sa schováva za rúšku profesionality. Rodiaca žena je redukovaná na ležiace telo, ktoré už ani nepatrí jej. Patrí personálu, ktorý s ním rutinne narába podľa svojich potrieb. Vyvlastnenie ženského tela je umocnené slovami adresovanými členke personálu: „Renátka, rodíme!“. Informácia nie je teda určená žene, je určená personálu. Množné číslo „rodíme“ prenieslo aktivitu rodenia zo ženy na personál.
Personál prichádza, nepredstavuje sa. So ženou sa nikto nerozpráva, iba dostáva pokyny, ako sa má napolohovať tak, aby poloha vyhovovala personálu. Hierarchicky vyššie postavená lekárka inštruuje nižšie postavenú, ako má viesť nástrih hrádze. A to v čase, keď žena ešte ani nezačala tlačiť. Súhlas s nástrihom však ležiacemu telu nie je adresovaný. Je predsa jasné, kto rodí, kto rozhoduje. Žena tlačí proti sile – leží na chrbte, v najhoršej možnej polohe, preto „ zatlačíme!“. MY. Telo nemá ani meno: „Netlačíte, MOJA!” povie žene členka personálu. A tak spoločne tlačia, žena tlačí a personál tlačí žene na brucho. Bez súhlasu vykonáva škodlivú praktiku. O jej rizikách nepadne ani slovo – personál pomáha, to musí žene ako informácia stačiť. Dieťa sa narodí a prvé slová: „Dobre! Už je NAŠE!“ rozširujú vyvlastnenie aj na práve porodené dieťa.