statočná Mirka sa mi snaží držať mobil pri uchu, kým šoférujem a púšťa mi Modlitbu pro Martu, aby som si pieseň napočúvala. Marta Kubišová je pre mňa výrazná osobnosť a vždy som na ňu vzhliadala s veľkým rešpektom. Legendárne video z novembra 1989, keď Marta spieva na balkóne nad preplneným Václavákom, mi vždy robí zimomriavky. Ten pocit zodpovednosti, že takú revolučnú pieseň budem spievať práve ja, ma nútil využiť každú možnú chvíľu na jej naštudovanie.
V daždi a hustej hmle sme sa dopravili domov, plné bezmocnosti a zúfalstva sme sa uložili do postele. Po krátkom spánku sme sa vybrali do Mirkinej kancelárie, kde sme pokračovali v prípravách na protest. Viete si predstaviť situáciu, keď robíte niečo s tým najčistejším úmyslom, a to hlavné, čo sa vám verejne na sociálnych sieťach a v regionálnych plátkoch dostane, je výsmech a osočovanie? Dokonca ľudia, kamaráti, s ktorými som vyrastala alebo učitelia, ktorí ma formovali na gymnáziu, pochybovali o našich úmysloch a nechceli sa zapájať. „Zuzi, ja mám pocit, že z toho bude majdan a sa to tam zvrhne,” alebo „...máme rodinnú oslavu, prídu vnučky, nemôžem”, to boli často dôvody, pre ktoré nechceli alebo nemohli vystúpiť. Je pravda, že som trošku idealistka a nerozumiem, ako môže byť niekto laxný k takejto politickej a spoločenskej situácii a v podstate ju úplne ignorovať. Myslím si, že možno s nami aj ticho súhlasili, možno by aj chceli zmenu, ale odhodlať sa a spraviť niečo, to je priveľké riziko a námaha. Ach, mal ten maestro Lasica pravdu, sme naozaj národom holubičím.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.