štyria z pôvodných šiestich bánovských organizátorov zhromaždení Za slušné Slovensko majú malé deti. Ja nie, aspoň vlastné nie, z radov blízkych priateľov však už patrím k zrejmej menšine. Navyše som učiteľka, takže, ako rada vravievam, mám detí minimálne šesťdesiat. A pred ich zvedavými zrakmi toho veľa neschovám, ani občiansku angažovanosť nie.
Je pondelok začiatkom mája, vyučovanie sa končí. Na konci poslednej hodiny sa ozýva trinásťročná žiačka: „Evička, nechcem ťa zdržiavať, ale môžem sa ťa na niečo opýtať? Týka sa to súčasnej situácie s vládou a tak. Viem, že to sleduješ, mňa by to celkom aj zaujímalo, ale dospelí sa s nami o tom nebavia… len čo zachytím v správach a na internete, ale veľmi tomu nerozumiem…“
Ostávame sedieť v triede a rozprávame sa ďalšiu takmer hodinu, v malom krúžku inak ešte detí, ktoré však zrazu majú znepokojivo dospelé pohľady a kladú ešte znepokojivejšie dospelé otázky. Výborné otázky. Otázky, ktoré by sme si mali klásť všetci. Prečo je taká aféra z toho, že zabili novinára? Ako vieme, že to bolo pre jeho prácu? Ako to súvisí s krízou vlády? Čo sa vlastne deje v RTVS? A prečo je to problém? Snažím sa s nimi hovoriť všeobecne, dôležitejšie než čokoľvek totiž v tejto chvíli je, aby veciam porozumeli principiálne.
Bavíme sa o potrebe nezávislých médií, dôležitosti pravdy, zastupiteľskej demokracii a riziku, keď zvolení zástupcovia nechránia záujmy voličov, ale volených. Chválim žiačku za doplňujúcu otázku a označujem ju za legitímnu, následne na požiadanie vysvetľujem pojem legitímny. Nikto sa dnes neponáhľa zo školy domov, koniec koncov, je to tá trieda, čo si na začiatku školského roka spoločnú hodinu až na konci vyučovania vydupala cielene, „aby si po nás nemala hneď ďalších a mohli sme sa rozprávať aj dlhšie“.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.