o kauze Cervanová už boli napísané stovky článkov, niekoľko kníh, k dispozícii sú verejne prístupné rozsudky, boli natočené dva filmy a dlhá televízna diskusia. V zásade existujú na túto kauzu dva diametrálne odlišné názory. Podľa jedného z nich Ľudmilu Cervanovú v roku 1976 uniesli, znásilnili a utopili siedmi Nitrania, ktorí boli neskôr za svoje činy právoplatne odsúdení. Podľa druhého sú títo muži nevinnými obeťami justičného omylu či dokonca zločinu.
Do dlhého zoznamu teraz pribudla ďalšia kniha, ktorá okrem bombastickej kampane neprináša prakticky nič nové. Kampaň, rovnako ako celá kniha, je prekvapujúco nepoctivá. Základná Hanusova nepoctivosť spočíva v tom, že sa ako zástanca jedného zo spomínaných názorov ani len nepokúsil hovoriť s niekým z druhej strany. Pôvabne to vysvetlil v rozhovore pre denník SME – druhá strana je podľa neho nebezpečná. Roztomilý príklad novinárskej etiky a odvahy.
Nemenej významná je však iná nepoctivosť, ktorá sa týka skúmania a interpretácie faktov. Hanus neskúma fakty z pohľadu dvoch proti sebe stojacich názorov – neskúma, či je nejaký fakt jednoducho vysvetliteľný v rámci obidvoch názorov, alebo či je vysvetlenie tohto faktu v rámci jedného názoru prirodzené a v rámci druhého umelé. On sa k pravde nesnaží dopracovať, on ju od začiatku pozná. Kritické preskúmanie faktov z obidvoch pohľadov – to rozhodne nie je Hanusova metóda.
Výrazným znakom knihy sú opakujúce sa problémy s logikou. Deje sa to na mnohých úrovniach, od celkovej línie až po jednotlivé odseky. Príkladov toho, že logika nie je veľkou kamarátkou Martina Hanusa, je tak veľa, že len ich vymenovanie a krátka analýza by potrebovali priestor značne väčší, než máme k dispozícii. Nejaké miesto sa však nájde.
„Kardinálnou otázkou je otázka pravdivosti či nepravdivosti priznaní.“
Jedným z opakovaných Hanusových „logických“ postupov je implicitné alebo dokonca explicitné zovšeobecňovanie z jedného špeciálneho prípadu na všetky prípady. Ako ilustrácia nám môže poslúžiť leitmotív jeho mediálnej kampane: „V .týždni sme o prípade písali bez odstupu, nepoznali sme dôkladne spisy a súdne rozhodnutia.“ Ako na to prišiel? Nuž v jeho prípade to tak naozaj bolo, ako dnes otvorene priznáva. A zjavne mu nerobí problém zovšeobecniť svoje vlastné šlendriánstvo na všetkých kolegov. V tomto prípade pritom nejde len o logický nezmysel, ale o zjavné pohŕdanie faktami (čo je hriech, z ktorého Hanus rád obviňuje svojich oponentov). Už len autor tohto článku napísal pred viac ako desiatimi rokmi o kauze Cervanová sériu textov, v ktorých citoval z rôznych častí spisu pätnásťkrát, pričom ani jeden citát nepatril obžalovaným alebo ich obhajcom. Tento fakt, podobne ako množstvo iných, Hanus ignoruje s ľahkosťou vskutku pozoruhodnou.
Mediálna kampaň však nie je ani zďaleka taká dôležitá, ako samotná kniha. Hanus sa podobného zovšeobecňovania dopúšťa aj v nej, dokonca je na tom založená kľúčová téza celej knihy – záznam a prepis jedného výsluchu má ukazovať, že kriminalisti vo všeobecnosti nepoužívali neprimeraný nátlak. To je tá hanusovská logika: ak sa hrubý nátlak nepoužil pri jednom výsluchu (o ktorom vyšetrovatelia vedeli, že sa z neho robí magnetofónový záznam), tak sa nepoužíval nikdy.
krok za krokom
Definitívna bodka za kauzou Cervanová, respektíve jej podstatná časť, je založená na operatívnom spise, ktorý sa nachádza v Archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach pri Brne. Prečo by mal byť práve tento spis definitívnou bodkou, to zostáva nejasné.
Všetky z hľadiska oficiálnej verzie podstatné informácie z operatívneho spisu sa neskôr objavili vo vyšetrovacom spise, v obžalobách a v rozsudkoch. Všetky sú dávno známe. Jediné, čo mohol operatívny spis k oficiálnej verzii pridať, sú niektoré detaily práce tímu Eduarda Pálku. Tie síce nijako neumožňujú potvrdiť, že Pálka prípad vyriešil, a nie vykonštruoval, ale môžu byť svojím spôsobom zaujímavé.
Hanus napríklad prišiel na základe tohto spisu k záveru, že anketa, ktorú operatívci robili na internáte v Mlynskej doline a ktorá podľa tvrdení Petra Tótha priniesla prvé zmienky o Nitranoch, v skutočnosti nič také nepriniesla. Tým pádom sa znovu vynorila otázka, ako vlastne kriminalisti na Nitranov prišli. A Hanus čitateľom poctivo opisuje „ako Pálka a jeho tím krok za krokom postupovali“. Nemôžeme tu, samozrejme, opisovať všetky kroky, spomeňme však aspoň dva príklady: Františka Čermana a Stanislava Dúbravického, ktorých Hanus na základe svojich geniálnych dedukcií dnes považuje za spolumajiteľov klubu .pod lampou.
Čerman vraj začal byť Pálkovi podozrivý preto, lebo tvrdil, že na diskotéke v Mlynskej doline bol aj päť dní po únose a údajne ho tam priviezol aj odviezol istý Peter Hönisch z Tatranskej Lomnice. A teraz dávajte dobrý pozor: „Čerman uviedol aj jeho adresu, no túto osobu policajti nevypátrali, akoby neexistovala.“ No nie je to podozrivé? Veď uvážte – len päť dní po čine. Aké šťastie, že sa Čerman tak hlúpo prezradil.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.