spomínate si na deň, keď v správach odznelo, že zavraždili investigatívneho novinára a jeho priateľku? Čomu ste sa vtedy venovali?
Kristína Ďurišová: Ja som bola v práci a prečítala som si to na internete. Najskôr som tomu veľmi nevenovala pozornosť, ale potom som to rozklikla. Spočiatku to bolo pre mňa také vzdialené, že som to neriešila a čakala som, čo sa stane. Ale zavážilo u mňa práve to, že sa nič nedialo.
Dominik Hriník: Ja som bol v Poľsku na pobyte Erazmus +. Prišlo za mnou jedno dievča zo Slovenska, ktoré tam praxovalo v novinách a jedna redaktorka jej napísala správu, že na Slovensku bol zavraždený novinár. Vtedy som ešte nevedel ktorý, a tak som si čítal tú správu. Nechápal som, v akej krajine to žijeme.
v Žiline ste zorganizovali už päť protestov Za slušné Slovensko. Prečo ste sa na to dali?
Dominik Hriník: U mňa napríklad rozhodlo to, že som s Jánovým bratom chodil do školy. Keď som zistil všetky okolnosti okolo tej vraždy, povedal som si, že na Slovensku to takto nemôže byť. Ján Kuciak bol človek, ktorý sa snažil ukázať pravdu, žil normálny život a spoliehal sa na morálne hodnoty. Ukončili mu život vraždou.
Kristína Ďurišová: V prvý deň, čo som o tom čítala, mi z toho prišlo doslova až fyzicky zle. Čakala som, ako sa to vyrieši. Čakala som deň, dva, tri, no stále sa nič nedialo. Potom som zistila, že Katka Pazmány začala organizovať protest v Bratislave a ja som ju poznala, takže som jej napísala, či by som mohla nejako pomôcť v tom, aby protesty boli aj v Žiline.
„Keďže pracujeme, je obzvlášť náročné koordinovať pracovný čas a k tomu riešiť program okolo protestov, prípadne marketing. Býva to extrémne ťažké.“
pred dvoma rokmi boli na Slovensku desiatky protestov učiteľov a zdravotných sestier. Minulý rok tu boli protikorupčné pochody. Vy ste však spravili za niekoľko týždňov viac protestov, než bolo v tomto meste za posledných päť a možno aj viac rokov, uvedomujete si to?
Kristína Ďurišová: To som nevedela. Aspoň vidieť, že ľudia sa naozaj za niečo postavili. Zhromaždenia boli tiež na mnohých miestach aj mimo Slovenska. Ale treba povedať, že je to dosť vyčerpávajúce. Protesty sa organizovali niekoľko piatkov po sebe. Mali sme tu ľudí z Martina, ktorí kvôli tomu museli v práci skončiť skôr. Ja som si zobrala dovolenku.
Dominik Hriník: Berieme to zodpovedne. Protesty sú vždy v rovnaký čas, aby to malo určitý zásah. Zapája sa do nich veľa miest, čiže by sa dalo povedať, že organizácia sa rozvíja celkom dobre. Ja pracujem ako učiteľ, takže som sa tomu venoval po škole. Niektoré veci sme vymýšľali aj po večeroch.
prvý protest Za slušné Slovensko v Žiline bol najväčším protestom v našom meste od roku 1989. Médiá uvádzali, že sa na ňom zúčastnilo približne 10-tisíc ľudí. Na ďalších protestoch účasť badateľne poklesla, čím to bolo spôsobené?
Dominik Hriník: Prišlo menej ľudí aj vinou horšieho počasia, ale určite zavážilo aj to, že ľudia sa o protestoch nestihli dozvedieť včas. Udalosti sme vytvárali niekedy len dva dni pred protestom. Keďže pracujeme, je obzvlášť náročné koordinovať pracovný čas a k tomu riešiť program okolo protestov, prípadne marketing. Býva to extrémne ťažké.
Kristína Ďurišová: Pri prvom proteste sme rozdali 7 000 až 8 000 letákov po celej Žiline, ale vtedy sme na to mali veľa ľudí a veľa dovolenky. Časom sme ich už fyzicky nestíhali rozdávať. Pri prvých troch protestoch sme mali polepené aj vývesné tabule, kde boli veľké plagáty. Pamätám si, že keď som ich ja bola vešať, boli tu aj ľudia, ktorí po mne nepríjemne kričali. Raz večer okolo desiatej hodiny som vylepila plagát na Bernolákovej ulici a ráno už bol strhnutý. Všimla som si to na viacerých miestach.
dokedy bude podľa vás možné, aby v takýchto počtoch ľudia chodili na námestia? Máte plán?
Dominik Hriník: Teraz ide o to, aby sa vytvorila organizácia a spravili sa štruktúry. Veci treba realizovať postupne. Nedá sa byť stále len v uliciach, niekedy treba trochu spomaliť a začať vytvárať aktivity na občianskej báze alebo sa možno politicky iniciovať.
„Často vidíme, že nielen mladí, ale ani starší ľudia sa veľmi nezaujímajú o dianie v spoločnosti. Je im to jedno.“
Kristína Ďurišová: O tom neviem povedať až tak veľa, lebo nechodievam na stretnutia. Myslím však, že Juraj Šeliga spomínal, že by chceli začať chodiť diskutovať na stredné školy, takže aj toto je cesta. Často vidíme, že nielen mladí, ale ani starší ľudia sa veľmi nezaujímajú o dianie v spoločnosti. Je im to jedno.
je ľahostajnosť príčinou toho, prečo sa aktuálne v našej spoločnosti dejú takéto udalosti?
Dominik Hriník: Áno, lebo potom populisti môžu ľahko získať všetko, čo potrebujú. Dalo by sa povedať, že ľudia sa boja zodpovednosti. Chcú sa zbaviť zodpovednosti, preto sú ľahostajní. Hovoria si, že niekto to za nás všetko vyrieši.
Kristína Ďurišová: Stretávame sa často s názormi typu: „nechajme to teraz na orgány činné v trestnom konaní, aby to vyriešili, pretože oni na tom pracujú“. Reálne výsledky však nevidíme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.