Vážené dámy, vážení páni,
takmer pred štyrmi mesiacmi, 21. februára 2018, boli vo svojom dome vo Veľkej Mači zavraždení investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica, mladá archeologička Martina Kušnírová. Páchateľov do dnešného dňa nepoznáme.
Na tento ohavný zločin nadviazala najdôležitejšia správa o stave republiky v roku 2018. Bola ňou posledná reportáž Jána Kuciaka, ktorú jeho kolegovia publikovali nedokončenú týždeň po vražde. V reakciách na túto hroznú udalosť sme dostali príležitosť naplno precítiť hlbokú nedôveru k fungovaniu štátu, aká v našej spoločnosti panuje. Ale aj odhodlanie to zmeniť.
Rád by som sa v tejto súvislosti vrátil o dve desaťročia späť. Do krajiny, ktorá bola zdesená únosom syna hlavy štátu a vraždou Róberta Remiáša podobne, ako je v súčasnosti zasiahnutá vraždou novinára a jeho snúbenice. Trúfam si povedať, že to nebolo iba zavlečenie a nebola to iba vražda, ale bola to reakcia mocných na tieto zločiny, ktorá trvale poznačila ďalší vývoj Slovenskej republiky. Vládcovia si udelili amnestiu, zásadne a trvale naštrbili dôveru k právnemu štátu.
Dodnes sme sa s dôsledkami nedokázali vyrovnať, nedokázali sme potrestať vinníkov a pokúsiť sa tým zmierniť spôsobené krivdy a bolesť. Až minutý rok ste vy, poslanci národnej rady, zrušením amnestií otvorili priestor na nápravu. Trvalo dve desaťročia, kým zvolení zástupcovia ľudu priniesli nádej, že zločiny štátnej moci nebudú navždy chránené nehoráznym aktom, ktorý prežil pád mečiarizmu aj niekoľko politických generácií.
História okolo rušenia amnestií mi dovoľuje tu v rokovacej sále Národnej rady pripomenúť — najmä predstaviteľom vládnej moci a parlamentnej väčšiny: od vašich slov a činov závisí, aká hlboká bude rana, ktorá v spoločnosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej zostane aj po desiatich či dvadsiatich rokoch.
Zničiť vieru v spravodlivosť je možné aj bez zneužitia právomocí, akým vtedy bolo preventívne amnestovanie páchateľov závažných zločinov — a to nedostatkom citlivosti, zodpovednosti, a odvahy konať v rozhodujúcich situáciách. Alebo, naopak, aroganciou, pocitom neobmedzenej moci a ilúziou, že politikom, ktorí vyhrali voľby, patrí štát. To, čomu Slovensko v roku 2018 čelí, nie je iba kríza dôvery v spravodlivosť a právny štát. Je to kríza viery, že politici sú ochotní a schopní vytvárať podmienky, aby sme o zlepšovaní vzťahu k štátu vôbec mohli začať hovoriť.
Táto nedôvera je generačným zlyhaním politiky na Slovensku. Ale nebuďme prekvapení, že ľudia neveria vyhláseniam o nezávislom vyšetrovaní, keď denne čítajú o pochybných obchodoch, o ľuďoch blízkych mafii vo vládnych kruhoch, o príbuzných politikov, ktorí v sebe náhle objavili podnikateľský talent a dostali sa k veľkým majetkom.
Gauneri prosperujúci z kontaktov na verejnú moc sú produktom sveta, ktorý vrcholní politickí predstavitelia roky nechali rásť a rozťahovať sa po Slovensku. Sveta, z ktorého profitovali a opierali oň vlastnú moc. Až sa vymkol spod kontroly a teraz ich drží v hrsti.
Vražda Jána a Martiny dala tomuto svetu tváre ľudských obetí. To bol dôvod, prečo desiatky tisíc ľudí išli do ulíc — aby vyjadrili nedôveru v schopnosť štátu vyrovnať sa so zločinom. Žiadne vymyslené sprisahania. Ale pochybnosť, či budú vražda a podozrenia, o ktorých Ján Kuciak písal, riadne vyšetrené. Hnev nad tým, že ani tvárou v tvár tomuto úpadku nechce vládnuca politická sila prijať zodpovednosť.
Ľudí do ulíc vyhnala aj viera, že Slovensko môže byť lepšie. Že Slovensko môže byť slušné.
Vážené dámy, vážení páni,
dôvera vo vymožiteľnosť práva a spravodlivosti je pre štát, ktorý chce prežiť ako životaschopné spoločenstvo, nevyhnutnosť. Bez viery, že dodržiavať pravidlá sa oplatí, bez istoty, že naše práva bude štát chrániť bez ohľadu na to, kto do nich zasiahol, sa spoločnosť môže rozpadnúť na jednotlivcov neochotných hľadieť na iný ako vlastný záujem. Znechutenie, nedôvera v inštitúcie a strata nádeje v lepšiu budúcnosť sú signálmi, že od toho nemusíme byť ďaleko.
Je pravda, že ľudia páchajú ohavné zločiny aj v slušných a mierumilovných komunitách. Politici zneužívajú moc aj v najlepšie spravovaných štátoch. Ani smrť človeka nie je vždy a nevyhnutne zlyhaním systému. Zločin pôsobí v každej krajine a občas prerazí všetky zábrany.
Lenže takúto traumu dokážeme prekonať iba vtedy, ak sa v kritických chvíľach môžeme oprieť o spoločné hodnoty, o princípy, o všeobecne a všetkými rešpektované pravidlá, o dôveryhodné inštitúcie.
Môžeme zvládnuť aj ťažkú ranu, ak ľudia majú istotu, že politickí reprezentanti vytvorili podmienky na razantný postup a poskytujú úprimnú a viditeľnú podporu potrebnú na dolapenie podozrivých, odsúdenie vinníkov a zadosťučinenie pre obete.
Aj v tragických okamihoch plných strachu je možné zomknúť sa a hľadať cestu z krízy. Ale iba ak ľudia veria, že štátna moc je pri vymáhaní spravodlivosti ich spojencom. Nie arogantnou prekážkou, ktorú musia zdolávať protestmi na námestiach.
Tu je jadro problému. Neochota postihnúť mocných, roky potvrdzované pocity krivdy a nespravodlivosti vysvetľujú hnev, ktorý mnohí cítia. Nedôvera vytvorila kontext, v ktorom si nemalá časť verejnosti myslí, že bez tlaku nebude štát schopný a ochotný pravdivo vyšetriť ani len popravu dvoch mladých ľudí.
Dodnes nevieme, kto zavraždil Jána a Martinu. Ich smrť však pravdepodobne bola tragickým zhmotnením dôsledkov tolerovania zločinného správania.