ako ťa vnímali Američania, keď si sa sem prisťahoval?
Nespomínam si na nijaký incident. Preto bolo pre mňa víťazstvo Trumpa obrovským šokom, ja mám skúsenosť s ľuďmi úplne opačnú – nikto mi nič nevyčítal. Možno to bola bublina, my sme žili v kozmopolitných mestách. Napríklad v Bostone som žil v ruskej štvrti. Keď som tam išiel do obchodu, videl som rovnako kyslé tváre ako vidíš u predavačky v Bratislave. Williamsburg je malé mesto a možno je to aj tým, že sa pohybujem v univerzitnom prostredí, tak sú tu všetci milí a inteligentní ľudia, nedávajú mi najavo, že som iný. Prejaví sa to, keď sa rozprávaš s niekým dlhšie. Pre takú plynulú debatu je nutné mať kultúrne väzby. Ja som vyrastal za komunizmu, nepozeral som tie isté seriály, nepočúval tú istú hudbu. V tom sa cítim trochu hendikepovaný, pretože je plno konverzácií, ktorým rozumiem, ale nič mi nehovoria.
slovenské komunity tu v minulom storočí boli veľmi živé. Prečo to upadlo?
Pôvodne sem ľudia prišli robiť, najmä v okolí Clevelandu. Tam si Slováci vystačili úplne sami, nevedeli po anglicky a neplánovali zostať. Po čase ich dobehla asimilácia. Môj najlepší kamarát vo Williamsburgu sa volá Lipták, ale po slovensky už nevie nič, jeho starý otec ešte vedel.
slovensko ho ešte zaujíma?
Zobral si za manželku Slovenku, tak asi áno, ale skôr je to pre neho taká zaujímavosť. Tí Slováci žijú hocikde, pozrieš sa na priezviská a vidíš. V Clevelande bývali slovenské getá. Amerika sa zmenila, bývala tu silná diskriminácia menšín z anglosaskej strany, nielen jazyková, ale aj súdna, takže tým Írom, Poliakom, Slovákom nezostávalo nič iné. Diskriminácia tu ešte určite je, ale už je skôr založená na farbe pleti, rase. Druhý Ku Klux Klan bol zameraný na katolíkov, na Slovanov, nielen na Židov a keď sa pozrieš na dobové karikatúry prichádzajúcich Írov, tak ich nekreslia ako belochov, ale sú odlíšení tmavšou ceruzkou. Dnes už nikomu nenapadne nepovažovať Írov za Američanov.
keď dnes príde Slovák žiť do USA, nespojí sa s komunitou?
Určite je to zmena oproti minulosti. Už nepríde otec, že sa v Amerike otvára továreň a zoberie celú rodinu, potom celú dedinu. Dnes náhodou zistíš, že kamarát z detstva býva len tri hodiny od teba. Je to rozptýlenejšie. Už sa nepohybuješ v komunite, kde škola aj kostol boli slovenské.
„Preháňam, aké je Slovensko úžasné, robím z neho takú mýtickú krajinu.“
viete nejako o sebe?
Pre mňa je to väčšinou náhoda, ale v New Yorku existuje zoskupenie profesionálov, ktorí mávajú akcie, väčšinou sa stretne 50 až 70 ľudí, ktorí si pomáhajú. Sú spolu v skupine na fejsbúku, kde si píšu, keď potrebujú pomoc, hľadajú prácu. V New Yorku sú tisíce Slovákov a nie sú to len takí z deväťdesiatych rokov, ktorí tam lepia kachličky načierno. Sú to úspešní ľudia, ktorí vyštudovali prestížne univerzity a zaradili sa do amerického života.
čo ti chýba zo Slovenska?
Najmä kultúrne zázemie, rodina a priatelia a keďže sme sa veľa sťahovali, nemal som čas si vytvoriť také silné priateľstvá, aké mám na Slovensku. Keď tu žijem dlhšie, tak si Slovensko idealizujem, len čo prídem domov, začnú ma veci štvať. Takže v podstate sa cítim doma iba v tom lietadle, keď sa teším domov.
konkrétne rozdiely?
Nevedel som si zvyknúť, ako sa tu na mňa stále všetci usmievajú a potom prídeš na Slovensko a čašník ti vynadá. Američania sú fakt optimisti, mne to až lezie na nervy. To je ten najväčší rozdiel, na Slovensku sa bojíš, že skrachuješ, je to hanba, ale tu si uvedomíš, že ak ti niečo nevyjde, máš skúsenosť. Na Slovensku cítiš hrozný negativizmus. Stretneš spolužiaka opierajúceho sa o mercedes, ktorý sa sťažuje, aký má ťažký život. Ale na Slovensku ťa každý pozýva na návštevy, kamarát, rodina, všetci. V Amerike je tá pohostinnosť iná, nevolajú ťa.
aké slovenské tradície odovzdávaš dcéram?
Chodíme na Slovensko, chodia sem starí rodičia, rozprávam im príbehy, sú fascinované, ako sa u nás verilo v bosorky. Preháňam, aké je Slovensko úžasné, robím z neho takú mýtickú krajinu. Vianoce máme slovenské, rozdávame darčeky večer, v Amerike sa dávajú až ráno. Máme filmy, Maťko a Kubko, Počkaj zajac, Spievanky. Taktiež bryndzové halušky. Brávame ich k nám na výlety. Dcéry volajú Slovensko „krajina psov“, pretože tam má každý psa. Tu ak má niekto psa, tak len vnútri.
„Vždy, keď som sa chcel pochváliť, tak mi na um prišiel Štefan Banič.“
vníma Amerika nejako Slovensko?
Možno trochu cez hokej, ale to je tiež regionálna záležitosť. Myslím, že hokej je až šport číslo štyri. Prvý je americký futbal, potom basketbal, univerzitný basketbal, kde súťažia všetky univerzitné tímy.
nejaká osobnosť?
V Kalifornií sa mi stalo, že prišla žena a pýta sa, či som zo Slovenska, a či teda poznám Petra Sagana. Tiež sa ma pýtajú, že či som zo Slovinska a či je to niekde pri Chorvátsku. Ale zase oni často neovládajú ani všetkých 50 štátov USA. Raz prišiel za mnou riaditeľ právnickej firmy, že či som zo Slovenska, že aj jeho starí rodičia sú Slováci. Vraj si veľa zo slovenčiny nepamätá, jediné, čo mu utkvelo v pamäti je „köszönöm szépen.“
a ty si demýtizoval ešte aj Baniča.
Vždy, keď som sa chcel pochváliť, tak mi na um prišiel Štefan Banič – že vymyslel padák, vyskúšal ho a potom venoval americkej armáde. Je pravda, že patent naozaj má, ale neexistujú žiadne zdroje uvádzajúce, že ním naozaj skočil zo 42. poschodia vo Washingtone. Prechádzal som články z Washington Post z toho času, kontaktoval som aj odborníkov z archívu americkej armády a nepotvrdilo sa, že by to bola pravda. Dokonca som poslal parametre padáka expertom, ktorí vypočítali, že by jeho padák nedokázal pri páde spomaliť. Bolo to pre mňa obrovské sklamanie, ale aspoň som odpustil Američanom, že nepoznajú Baniča.