keď 20. mája 1795 popravili v Budíne uhorského jakobína Ignáca Martinoviča, bol spolu s ním definitívne pochovaný aj pozoruhodný plán vytvorenia samosprávnej provincie Slovensko z jeho širšie koncipovaných ústavných projektov demokratizácie verejného života a verejnej správy v Uhorsku. Od tohto momentu čakalo Slovensko na svoje právne vymedzenie dlhých 133 rokov, pretože sa nenašlo v rakúskych a uhorských vládnych kruhoch dosť pochopenia pre štúrovské plány Korunnej krajiny Slovensko, či martinského Slovenského okolia. Bolo to opäť až československé zákonodarstvo, ktoré prelomilo po stáročia konštantný, no v nových spoločenských pomeroch už neudržateľný právny stav.
Dňa 1. júla si tak pripomíname deväťdesiat rokov od uvedenia Slovenskej krajiny do praxe, často opomínaného, no pritom veľmi dôležitého momentu slovenských dejín. Iniciátormi krajinského zriadenia boli českí, pravicovo orientovaní národní demokrati na čele s niekdajším prvým československým premiérom Karlom Kramářom. V priebehu roka 1926 sa k nim definitívne pridali aj predstavitelia agrárnikov na čele s Antonínom Švehlom a slovenským lídrom strany Milanom Hodžom. Kľúčové rokovania v radoch vládnej, tzv. Občianskej koalície (1926 – 1929) prebiehali najmä v letných mesiacoch roku 1927. Obe komory Národného zhromaždenia prerokovali a napokon prijali vznik Slovenskej krajiny, ktorá bola súčasťou vládneho balíčka pod zákonom č. 125/1927 Zb. z a. n. o organizácii politickej správy. V novembri 1938 sa síce Slovenská krajina právne pretransformovala na autonómne územie s výraznými legislatívnymi právomocami štátnych orgánov, no prakticky však prestala jestvovať ako demokratická sústava.
podpora Nemcov a Maďarov
Treba však dôrazne zdôrazniť, že krajinské zriadenie a v rámci toho vznik Slovenskej krajiny, nebolo českým vládnym diktátom, ale výsledkom zložitých snemových a výborových rokovaní, v ktorých sedeli zástupcovia celého multietnického Československa. Do diskusie o pozmeňujúcich návrhoch sa zapájala celá vládna koalícia a teda aj katolícki ľudáci, nemeckí kresťanskí socialisti, agrárnici a živnostníci, ba dokonca i časť maďarských národniarov na čele s Jozefom Szentiványim. Návrh zákona sa prerokúval najmä v Ústavnoprávnom výbore, v ktorom sedel tento obľúbený politický zástupca maďarskej menšiny na Slovensku. Všetky uvedené politické zoskupenia napokon ako jednotná vládna koalícia zahlasovali za vznik krajinského zriadenia a teda aj za vznik Slovenskej krajiny. Inými slovami, za vznik Slovenska ako právneho subjektu hlasovali aj legitímni politickí predstavitelia nemeckej a maďarskej society v Československu, ktorí donedávna zo vzniku Československa príliš nadšení neboli.
„Prvá republika sa týmto konsenzom i navonok prejavila ako krajina, v ktorej nevládne úzka skupina ľudí, ale aj predstavitelia menšinových komunít.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.