Za slušné Slovensko: Je pred nami veľa výziev

napadlo mi všetko, len nie to, čo sa naozaj stalo. Ľahol som si a pokračoval v letargii, škola mi začínala až o niekoľko hodín. Keď som sa prebral druhýkrát, uvedomil som si, že sa niečo zmenilo, môj fejsbúk bol hluchý na hocijakú inú správu, ako bola táto: „Na Slovensku zavraždili novinára aj s jeho snúbenicou.“ Vstávam z postele, zbehnem po schodoch, zapínam spravodajskú televíziu a vidím v nej bývalého policajného prezidenta Tibora Gašpara a jeho slová mi ostanú navždy vyryté v pamäti: „Motív vraždy pravdepodobne súvisel s jeho prácou.“  

prebudenie

Asi naivne som si myslel, že táto odvrátená stránka našej krajiny je už preč. Že časy zastrašovania a diskreditácie novinárov a iných slušných ľudí, sú za nami a budú len symbolom rokov, v ktorých som sa narodil. Že z povolebnej letargie nás raz za čas prebudí nejaká kauza, že lepšieho prezidenta vystrieda ten horší a naopak. Ale hlavne som si myslel, že statočnosť ľudí, ako bol aj Róbert Remiáš, už nebude treba, veril som, že týchto hrdinov si už budeme len s úctou pripomínať. Bohužiaľ, Ján a Martina ostanú navždy len v spomienkach svojich priateľov a blízkych.

Dali sme sa uchlácholiť jadrom Európskej únie a pocitom, že nič nedokážeme zmeniť. Až vražda dvoch mladých ľudí nás konečne zobudila. Janov článok bol zrkadlom našej politiky a politika je zrkadlom našej spoločnosti. Bohužiaľ, on ako prvý a ostáva nám dúfať, že posledný novinár musel obetovať za slušnejšie Slovensko svoj život. A pri tom Ján neodhalil vo svojich článkoch niečo, o čom by sme nepočuli, alebo to aspoň netušili. Podvody s DPH, pozoruhodné podmienky čerpania agrodotácií, protekcia na najvyšších miestach, playgirl Trošková. Len Ján mal talent pospájať verejne dostupné informácie, dodať im súvislosti, prepojiť to všetko a napísať – a to ho pravdepodobne stálo život.