otec a jeho strýko boli „direktormi“ zberných surovín. Otec bol židovského vierovyznania, v roku 1928 však kvôli manželke vystúpil zo židovskej obce, a Ján teda vyrastal, podľa svojich slov, v „bigotnej katolíckej rodine“. 

chudák velebný pán!

Ján už od detstva nemal núdzu o zaujímavé a vzrušujúce zážitky. Bol napríklad svedkom Hlinkovho pohrebu v Ružomberku v auguste 1938. „Viezli ho v sklenenej truhle po mačacích hlavách. A jedna babička volala: ‚Pozrite sa, chudák velebný pán, ako sa natriasa!’ A jeden idiot ešte zakričal: , Nech žije Andrej Hlinka!‘ Hodža tam prišiel, teda predseda československej vlády, boli tam všelijakí ministri, skauti, harceri poľskí a tak ďalej - Hlinkovo mesto. Oni ho pochovali pôvodne na cintoríne, ale medzitým postavili v Ružomberku mauzóleum, za obrovské náklady, je to tam dodnes a tam ho umiestnili. A na to premiestnenie do toho mauzólea potom za vojny prišla celá slovenská vláda. A ešte si pamätám, môj otec to všetko fotografoval a každému členovi slovenskej vlády ešte urobil album, pretože všetci tam boli vyfotení. On bol veľmi prispôsobivý chlap. Úprimne povedané, mal strach. Nakoniec dostal asi od prezidenta výnimku, bol ,čestný árijec’. Toho Hlinku potom koncom vojny niekam odviezli a nikto nevie, kde je.“

hitler Skap!

Jánov brat Štefan bol od vzniku Slovenského štátu aktívny odbojár a pridal sa k skupine vojakov. Na Hitlerove päťdesiate narodeniny (20. apríla 1939) vyrobil na detskej tlačiarni letáky, kde bolo napísané „Hitler Skap!“ Miestni Nemci šli v lampiónovom sprievode a za nimi išiel brat Štefan a vylepovali tieto letáky. Na mestský dom vyvesili československú vlajku a jeden kolega vyvesil na kopci nad mestom ešte sovietsku. Brat bol vylúčený z gymnázia, dostal rok podmienku a každý týždeň sa musel hlásiť na žandárskej stanici.

archív jána gronskéhoJán Gronský (druhý z prava) v roku 1938.

v protištátnej skupine

„Onedlho som aj ja začal študovať na gymnáziu. A tam sa vytvorila protištátna skupina. Tá skupina mala šestnásť členov a jedného takého pricmrndávača a to som bol ja. My sme sa pripravovali na to, že až bude nejaký prevrat, že postrieľame všetkých miestnych Nemcov. A kvôli tomu, to bola moja činnosť, som na písacom stroji vyhotovil zoznam všetkých ružomberských Nemcov s adresami, kde bývajú, ako sa dostať do domu a tak ďalej.“

Skupinu viedli napríklad Oskar Valášek, Ernest Otto alebo Jaro Šolc. Jedno dievča však začalo chodiť s miestnym Nemcom a sprisahanie odtajnila. Za leteckého poplachu v roku 1943 urobili žandári prehliadky a všetky pozatvárali. Jánovi Gronskému v tom čase chýbal ešte mesiac do pätnásteho roku, a bol teda "iba" vylúčený z gymnázia. Ostatných pustili asi za tri mesiace s tým, že ich budú vyšetrovať na slobode. Avšak štyroch členov skupiny podľa pamätníkových slov Nemci napriek tomu nakoniec zabili. Brat Štefan, ktorý nebol členom skupiny zakrátko utiekol do hôr a stal sa partizánom. Bol v skupine majora Velička, ktorá operovala pri Turčianskom Martine.

útek

„V januári 1944 prišiel prokurátor a hovorí: ,Prosím vás, schovajte si tie deti, ja mám rozkaz všetky zatvoriť do štrnástich dní. Ja to budem preťahovať, ale inak ich musím nechať všetkých zavrieť.´ Veliteľ žandárskej stanice, alebo zástupca veliteľa, nadporučík Spišiak sa ponúkol, že nás schová v Tatrách pri nejakej finančnej stráži. Ale pretože môj otec bol v Budapešti, kde mal dve vydaté sestry, tak sa rozhodlo, že pôjdeme do Maďarska. Vo februári 1944 sme vyrazili. Nešli sme v Ružomberku na stanicu, pretože tam bol jeden tajný. Tak sme išli pešo na Rybárpole, do najbližšej stanice, odtiaľ do Vrútok, a tak ďalej, niekam k Nitre.“

archív jána gronskéhoJán Gronský (celkom vľavo) na vojenskom cvičení v roku 1956.

v Maďarsku rovno do väzenia Magdolna

Ujali sa ich nejakí prevádzači a u Nových Zámkov načierno prešli hranice. Pamätník si spomína:

„Tak sme sa dostali do Maďarska. V Maďarsku nás všetkých pozatvárali. Sedeli sme vo väznici, ktorá sa volala Magdolna. A teraz si predstavte, že náš otec nám cez tie svoje známosti obstaral falošné papiere. Mne ale dal také, že som narodený v Rahove na Podkarpatskej Rusi, lenže podľa tých papierov som mal mať dvanásť rokov. Ja som mal šestnásť a vyzeral som na dvadsať. No katastrofa. To som nemohol použiť. Ale mal som legitimáciu Hlinkovej mládeže so známkou za rok 1943 a s fotkou v uniforme. Tak som si hovoril: ,Keď budú razie, tak ukážem toto. A ten papier, ten nikomu nebudem ukazovať.’ A osvedčilo sa to. Ja som vedel nemecky a veľmi dobre rusky, pretože časť rodiny bola v Sovietskom zväze. Vedel som ruské piesne, desiatky ruských piesní, vedel som hrať na harmoniku, chcel som byť muzikantom. To boli úžasné veci. A otec nás vytiahol z tej Magdolne. A teraz si predstavte: tri dni na to, 19. marca 1944, Nemci obsadili Maďarsko, vymenili vládu a všetkých tých ľudí, čo boli v tej Magdolni… Niektorých zastrelili na mieste a niektorých odviezli do koncentráku.“

u pána Hanáka v Budapešti

Jánovi Gronskému otec zabezpečil bývanie u istého pána Hanáka. Avšak krátko na to začali nálety na Budapešť. Celá rodina sa odsťahovala na chatu, 25 km severne od Budapešti. Pretože sa tam ale vyskytoval nebezpečný tajný, pán Hanák ho vybavil nejakými peniazmi a poslal späť do Pešti, do svojho bytu. Boli nálety, ale on nemohol do krytu, aby neupútal pozornosť. Dvakrát ho chytili pri razii. Vždy tvrdil, že otec je vysokým dôstojníkom SS, že je v Juhoslávii, ukazoval legitimáciu Hlinkovej mládeže, o ktorej tvrdil, že je to „legitimácia slovenskej Hitlerovej mládeže“ a vždy so šťastím vyviazol.

synom pluku

Potom ale prišiel prevrat. Horthy kapituloval a časť maďarskej armády prešla k Sovietom. „Vlády sa chopili Šípové kríže a začal hon na Židov. Oni tých Židov strieľali guľometmi do Dunaja. To bolo hrozné!“ Pánovi Hanákovi sa v garáži usadili esesáci. Jána Gronského teda vybavil nejakými peniazmi a poslal ho radšej preč. To sa už blížila fronta. Odišiel vlakom z Budapešti a kdesi v senníku sledoval príchod frontu. Vzápätí bol ale priamo vo švejkovskom štýle zatknutý Sovietmi, pretože ako doterajší krycí prvok mal na sebe odznak, na ktorom bol slovenský autonomistický kríž spolu s hákovým krížom. Keď kričal, že je Slovák, že pozná ich piesne, a niekoľko ich zahral, stal sa „synom pluku“. Pretože vedel rusky, nemecky i maďarsky, robil tlmočníka a bol im užitočný. Niekedy bohužiaľ aj v dosť pochmúrnom zmysle. „Občas, keď išli znásilňovať ženské, tak ma postavili pred barák, aby som strážil. No, čo sa dalo robiť. Zažil som s nimi neuveriteľné veci. Úplná ignorancia hodnoty ľudského života.“

pri 4. brigáde

„Tak som bol s tými Rusmi. V decembri bola obkľúčená Budapešť. V Pešti boli Malinovského vojaci a v Bude boli Tolbuchinovci. V Pešti sa vytvoril akýsi československý výbor. Tak som tam šiel, tam bol nejaký kapitán Horák, vytvorili ozbrojenú zložku, ktorá mala za cieľ v Pešti vyhľadávať československých občanov, sudeťákov, dezertérov z nemeckej armády, ktorí si rýchlo obliekli civil, a tak ďalej. Chodili sme, ale ja si nepamätám, že by sme niekoho chytili. S nimi som bol tak do 15. marca 1945. Potom sa vytvorila skupina a hovorili, že ideme na východné Slovensko alebo Podkarpatskú Rus, že patríme do 4. brigády armádneho zboru. A tak som sa dostal do tej 4. brigády armádneho zboru.“

osloboditeľ na korze

Životný príbeh Jána Gronského sa hemží paradoxmi, „neuveriteľnými príhodami“ a hračkami osudu. „Mal som obrovské šťastie, aké má jeden z desiatich miliónov ľudí. Predstavte si, že ja som v prvej vlne, za obrovského dažďa na nákladnom aute prišiel do Ružomberka ako vojak osloboditeľ. Ja som mal vždy jeden obrovský sen. Že bude nedeľa, bude svietiť slnko, my vyjdeme z kostola hore na rínok, potom vždy bolo korzo, celé mesto korzovalo. A ja takto korzujem. A teraz si ale predstavte - ja som prišiel, strašne pršalo. Bol som tak zmoknutý, že mi tie topánky museli rozrezať. A na druhý deň svietilo slnko a ja som korzoval. Ale malo to jednu veľmi tragickú stránku. Ja som myslel, že sa vraciam k mame. A dozvedel som sa, že moju mamu v novembri 1944 gestapo zavrelo ako ,partizane mutter’ a odviedli ju na stanicu. A keď ju viedli, tak jej matka, babička, bola v nemocnici. Mala sedemdesiat osem rokov. Keď videla, že jej dcéru vedú Nemci, tak vybehla von v papučiach a v župane a spustila veľký krik. Tak ju tam Nemci strčili tiež. Dali ich do vagónov, babička bola mŕtva už niekde pri Trnave, tam ju vyhodili von. Matku odviezli do Ravensbrücku a odtiaľ sa už nevrátila.“

Na konci mája išiel Ján Gronský do civilu. Avšak aj ďalšie hrozné zážitky a udalosti, ktoré sprevádzajú vojnu, nosí stále v pamäti. „Čo ja som videl biedy, nešťastia ... Idem s Rusom na sajdkáre. A zrazu sto metrov pred nami na ceste výbuch. Prídeme bližšie, tam päťročný chlapček, má čierne pančuchy, také vlnené, odtrhuntú nohu a tá mu len visela na tej pančuche. Tak som ho takto držal, odviezli sme ho do takého zdravotného tohto a teraz si predstavte, prišiel taký Rus a jednoducho, vzal nejaký nôž, odstrihol toto a tú nohu. A ja, ešte dnes si to pamätám, tomu chlapcovi hovorím: ,Bolí ťa to ?’ Neviem, ako som prišiel na takú strašnú otázku. A on mi povedal: , Nie.’ On bol v takom šoku, že to ani necítil.“

ako chutí moc

„Potom začal povojnový život. Ja som organizoval skautov a potom som sa  stal členom KSS, na svoje narodeniny dvadsiateho piateho mája.“ Ján bol tiež prijatý späť do gymnázia, ale po konfliktoch s kolaborantmi, ktorí si udržali svoje postavenie, bol opäť vylúčený.

„Predseda národného výboru bol Rudolf Strechaj, neskorší predseda slovenského zboru povereníkov. A to je ten, kto Mňačkovi slúžil pre román ,Ako chutí moc’. Hrdina toho románu, to je Rudolf Strechaj. To vám bol skvelý chlap, za povstania aj predtým, fantastický človek. A stala sa z neho úplná kurva, ktorá robila tie procesy a všetky tie veci.“

archív Jána GronskéhoJán Gronský s vnučkou v roku 2015.

na KSS ako do klubu

„Keď ma vyhodili, tak som bol členom KSS. A poviem vám, že v tom bol aj kus lásky k tým Rusom napriek všetkému, čo som videl. Ale furt to boli tí osloboditelia. Keď sa opili, tak často plakali a hovorili, ako je u nich zle a tak. To je všetko strašne zložité. Tiež to vedomie, keď som si spomenul na ten Mníchov, ako sme doma plakali..., to je márne. A ja som chodil na sekretariát KSS ako do klubu. Tam boli moji bratia, tam boli moji najbližší, neviem, ako to povedať. Alebo - kto bol proti nám? ,Ľudáci’, ktorí urobili zmluvu s demokratickou stranou, všelijakí krížkari napojení ktovie na koho ... Jednoducho, ja som bol šťastný v tej strane. A pritom som bol skaut. Ja som bol nakoniec vedúci zboru. Ale my sme mali sociálne cítenie a všetko …“

zaslúžilý, ale podozrivý

Neočakávané zvraty a zamotané peripetie neobišli Jána Gronského ani naďalej. Bol, dalo by sa povedať, zaslúžilý odbojár a komunista, mal dve vyznamenania - Junácky vojnový kríž a Pamätnú medailu za boj proti fašizmu. Ale: „Môj otec, keď zistil, že matku zavraždili, tak vyhlásil, že v krajine, ktorá nebola schopná ochrániť jeho ženu neostane. Skrátka a dobre on sa zobral a emigroval. Oženil sa s Angličankou a do smrti žil v Anglicku. Tak som síce bol zaslúžilý, ale podozrivý.“

dobre mi tak!

Aby toho nebolo dosť, v roku 1959 za ním prišiel jeden kamarát, ktorý bol v Štátnej bezpečnosti. „Pošleme ťa do Anglicka a získaj otca, aby pre nás pracoval.“ Ján Súhlasil. Videl to ako vlasteneckú povinnosť a chcel po dvanástich rokoch vidieť otca. Stal sa teda agentom ŠtB. Otca nezískal, ale občas sa za ním pozrel do Anglicka. „Tak som im povedal, akých známych má otec v BBC a také voloviny. Ale v marci 1964 otec zomrel a v šesťdesiatom ôsmom ma dali do archívu a tým to skončilo. Ale samozrejme som v zoznamoch ako agent Štátnej bezpečnosti. Dobre mi tak. Ale mal som jedno šťastie, že ma nikdy nepoverili žiadnou funkciou. V dôsledku toho som sa nikdy nemohol dopustiť žiadneho svinstva. Až v obrodnom procese som sa stal členom vysokoškolského výboru, to bol jedenásty obvodný výbor Prahy a stal som sa členom predsedníctva a konečne posledným predsedom, než nás rozohnali ako druhé centrum roka 1969.“

ale súdruh Husák, ty sa mýliš!

Aj ďalšie životné príbehy Jána Gronského stoja za pozornosť. Napríklad tie o jeho stretnutiach s Gustávom Husákom. „A on Husák, prvýkrát som sa s ním stretol v šesťdesiatom piatom roku v Smoleniciach na jednej konferencii. A tí Slováci, tam nikto nebol, len on, okolo neho. A teraz si predstavte, práve vysielali zápas majstrovstiev sveta v hokeji Československo - Kanada. A my sme im dali 8: 0. Česi hulákali, Slováci sedeli všetci okolo stola s Husákom. Husák nasratý, že tam hulákajú, pretože on mal mať hlavné slovo a tak ďalej. No proste absolútne neznášal nič. V diskusii vedeckej, keď som mu povedal, že je to chyba, čo hovorí o tých maďarských ..., niečo vykladal o maďarských národných výboroch, ako vznikali a tak podobne ... Ale pretože ja tu maďarčinu trochu viem, a že som bol v Pešti študijne a v parlamente som sa potom pozeral v šesťdesiatom druhom, tak ja som vedel, že je to blbosť, čo hovorí. No a ja som mu na tom pléne tam v Smoleniciach povedal: ,Ale súdruh Husák, ty sa mýliš.’ No, toho skoro trafil šľak.“

Na Husáka pridáva aj ďalšiu spomienku. „On ma dobre poznal. Keď nás rozpustili, ten vysokoškolský výbor, tak som zavolal na sekretariát. On bol už prvý tajomník. To bolo na jeseň šesťdesiat deväť. A hovorím, že by som sa chcel so súdruhom Husákom stretnúť. Sekretárka hovorí: ,Áno, ja to dohovorím’, a tak ďalej. Zavolala mi a hovorí: ,Príďte v ten a ten deň na ÚV.’ My sme tam prišli, ale Husák neprišiel."

len aby sme tu neboli traja!

Po liste „bratských strán“ z roku 1968, ktorý hovoril o kontrarevolúcii v Československu sa pamätník rozhodol 27. júla 1968 emigrovať. Najskôr cez Rakúsko do Talianska a nakoniec do Anglicka, za vdovou po svojom otcovi. „Ale viem, ako to na mňa padlo a ako som sa vtedy rozhodol, že emigrujem. Povedal som: ,Sem prídu Sovieti, emigrujme. Tu ja žiť nebudem.“

„A predstavte si, že na hranici do Rakúska, šéf colníkov aj šéf pohraničnej stráže, naši bývalí študenti, diaľkari. Tak sme sa bavili, než som išiel ďalej. A ja im hovorím: ,Viete, to je ale náhoda, že ste tu dvaja a obaja z fakulty.’ A ten jeden mi na to povedal: ,Len aby sme tu neboli traja, až sa budete vracať.’ Tým myslel Rusa, Sovieta, to bolo evidentné!“

„Tak sme emigrovali. Boli sme v Taliansku, keď bol takzvaný vstup vojsk. Taliani nás ráno vítali celí pobláznení, vykrikovali. V prvej chvíli som si myslel, že Brežneva zastrelili v Prahe. Lenže ono to bolo inak. Zachovali sa fantasticky. Okamžite hovorili, že neplatíme za hotel, hostili nás a tak ďalej.“

špičkový špión

„Lenže ja som mal tú vdovu po otcovi v Anglicku. No tak som si povedal, že odídem do Anglicka. Tak som išiel najprv s rodinou do Viedne. Tam bola kopa emigrantov. Išiel som na veľvyslanectvo. A na veľvyslanectve bol môj bývalý študent Bittner. To bol, ako sa ukázalo, špičkový československý špión. A ja som vedel, že on tam je, neviem odkiaľ. Povedal som si, moment, na to veľvyslanectvo nejdem. Tam je Bittner, to je ŠtB. Možno že sa ešte niekedy vrátim. Ktovie, čo oni vyvedú. Lenže Bittner emigroval, odhalil celú československú špionážnu sieť v Nemecku, Švajčiarsku a Rakúsku a odsťahoval sa do Ameriky a slúžil u FBI alebo CIA, už neviem presne, do konca života.“

má malá vlast plná hloží

Vdova po otcovi celej rodine zaistila komfortnú existenciu. Napriek tomu ho túžba po domove aj napriek varovaniu priateľov čoskoro priviedla späť do Prahy. „Potom mi písali tí moji kamaráti z vysokoškolského výboru. A ja som si hovoril, ty si kurva. Ty že si komunista? Preto, že máš milionársku macochu, emigruješ, opustíš kamarátov, vlasť a tak ďalej? A do toho vám britská televízia pustila, ako je to možné, neviem, zrazu vám tam spieval Waldemar Matuška ,Má malá vlast plná hloží’. Ja som sa rozplakal. Povedal som si, že tu nemôžem žiť. Vyhlásil som: ,Radšej budem v base doma ako tu emigrantom.’“ Dokonca sa rozhodol vzdať sa rodiny, pretože žena o návrate nechcela ani počuť. Po roku sa však s dieťaťom predsa len vrátila.

Pri previerkach ho vyhodili zo strany, nesmel 10 rokov publikovať, na fakulte však zostal. „Ale ten najväčší zbojník, ktorý nás tu kádroval, hovoril: ,Jano, o jednom sme presvedčení, ty si človek, ty si vlastenec. Ty si sa vrátil. My vieme, aké si mal možnosti. V tomto smere ti dôverujeme.’ Takže ja som nesmel prednášať o politických veciach, len právomoci prezidenta a tak ďalej.“

ja sa kvôli nim neto…

Prišiel november 1989. „Študenti ma zvolili do štrajkového výboru. Potom bola anonymná anketa, že študenti hádzali do schránok, koho chcú za dekana, a ja som tam mal najviac hlasov. A prišiel za mnou jeden chlap, volal sa Drastík. ,Jano, ak vezmeš toho dekana, my rozmažeme, že si agent Štátnej bezpečnosti.’ Oni o tom vedeli, ešte nič nebolo zverejnené, pretože ja som svojmu najlepšiemu kamarátovi raz na fakulte povedal: ,Hej, tí ma získavali, aby som získal svojho otca.’ A on rozšíril po fakulte, že som agent Štátnej bezpečnosti. Saša Ort vydal knižku, kde píše, že prišiel na fakultu a že Potočný si ho vzal nabok a povedal: ,Hej, s Gronským sa moc nezabávaj. To je agent Štátnej bezpečnosti.’ Tak toto mi urobili. Tak som samozrejme žiadnu funkciu nevzal. A táto povesť, takto, rozumiete ... A okrem toho tí najväčší komunisti, čo tu robili kariéru, priviezli sem sovietskych dôstojníkov, prokurátora najvyššieho vojenského strednej skupiny vojsk, predsedu súdu... Človek, ktorý bol tridsať rokov predsedom Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, ktorý mal trvalú výjazdovú doložku do všetkých štátov sveta, rozumiete! Aj v tých zoznamoch je. Ale má kamarátov. To sú finančníci, generálni riaditelia bánk a tak ďalej. Tieto staré štruktúry v tom najhoršom zmysle slova, ľudia, ktorí boli trikrát registrovaní ako aktívni udavači a ktorí ešte stále sú niektorí na fakulte, oni okolo mňa vytvorili túto atmosféru. No tak dobre. Pozrite sa, ja sa kvôli nim neto…“

V novembrových udalostiach roku 1989 Ján Gronský najprv videl akýsi návrat roka 1968. „Veril som v akúsi gorbačovskú obrodu socializmu.“ Vytriezvel, keď videl, čo sa dialo okolo „zhasnutých svetiel“, kupónovej privatizácie, podceňovanie práva. Veľmi sa ho dotklo rozdelenie Československa, budovanie mafiánskeho kapitalizmu a stupňujúcu sa morálnu devastáciu spoločnosti. „Ja aj na tej fakulte necítim svoju existenciu ani tak v tom, aby som študentom vykladal, akú právomoc má ten alebo onen orgán. Ja im dávam knihy, aby čítali sprava, zľava, aby premýšľali o osudoch, ale aj takých ľudí, ako bol Hácha, alebo o tom, ako sa požierali ľudia medzi sebou, alebo ako sa strašne zabúda na celú tú generáciu. Ja im hovorím: ,Preboha, uvedomte si, čo to bolo. Ľudia obetovali život!’.“

Pre Post Bellum v Prahe v roku 2009 natočil a spracoval Jan Kotrbáček.