petr Havlík sa vo svojom texte Volební program ANO pýta na to, o čom sníva ulica, keď práve nespí: „Sníva o zdanení cirkevných reštitúcií, sníva o vysokých plotoch proti imaginárnym vojnovým utečencom, sníva o zvyšovaní penzií, miezd, sníva o výstavbe futbalových štadiónov, sníva o nových hokejových halách a skokanských mostíkoch, sníva o lacných potravinách v akciách supermarketov, sníva o lacnej dovolenke v Chorvátsku, sníva o dobrej krkovičke na víkendové grilovanie, sníva o tom, aby susedovi zdochla koza, lebo vraj podvádza s EET, sníva o rehabilitácii normalizačných rokov, keď sa žilo tak akosi akože fajn, sníva o politike bez politiky a manažérskom vedení štátu, sníva o potrestaní všetkých neprajníkov a večných kverulantov, ktorí dokola melú o nejakej demokracii a slobode.“
No, milý Peter, ulica je aj tá „kaviarenská“ na Václaváku a inde v Česku, alebo aj tá „za slušné Slovensko“ v mnohých slovenských mestách. Hovorím o občanoch a občianskej spoločnosti, o ľuďoch, ktorí obhajujú svoje predstavy o demokracii a štáte neanonymne a nahlas. Otrepávať im o hlavu, že nevyhrali voľby, je nefér.
Teraz iný text. Peter Leponi v Denníku N píše: „Už celé desaťročie postupne dávkovaná bezohľadnosť a pažravosť, ktoré ako kyselina kvapka po kvapke rozožiera vieru človeka v to najzákladnejšie slušné konanie, nielenže nekončia, ale naopak, gradujú do výšok, o ktorých sme si mysleli, že sme hádam predsa už len prekonali. Články, ktoré opisujú dianie v našom štáte (je ešte vôbec náš?), sú ako dýka, ktorá neprestáva rezať do živého. Slovensko má za sebou niekoľko vzácnych momentov, ktoré na chvíľu poskytli pocit, že predsa je len šanca zvrátiť dianie v krajine. To, čo však nasledovalo, myslím, predstihlo všetky obavy. Riadenie štátu sa nevrátilo do koľají, ktoré by mohli aspoň vzdialene pripomínať slušnú spoločnosť, práve naopak.“
Našťastie, aj Peter Leponi a jemu podobní sú národ, štát a krajina. Ich hlasy nerozhodovali, nerozhodujú a nebudú rozhodovať o výsledkoch volieb, pretože nesľubujú „chlieb a hry“. Oni vlastne ani nerozdeľujú spoločnosť, sú „iba“ jej intelektom.
„Narastá neistota zo zajtrajška a čoraz viac ľudí netuší, ktorá bije. A hajzli sa radujú.“
Ďalej, M. Z. (zo súkromnej korešpondencie): „Veľmi cítim, ako sa postupne za posledné roky vytráca ľudskosť, napríklad spomedzi nás, ktorí pracujeme ako vyučujúci na VŠ. Už sa neberieme ako kolegovia ochotní spolupracovať a rešpektovať si plody svojej práce, ale najmä ako konkurenti, ktorí sa pred vzájomnou spoluprácou uzatvárajú a medzi katedrami stavajú skôr nepreniknuteľné ‚ploty‘ než dvere a priechody...“ Podobne to vníma (podľa slov Zuzany Piussi) na FAMU aj jej manžel, pedagóg a režisér Vít Janeček, a tak sa rozhodli (s podporou Státního fondu kinematografie) natočiť spoločensko-kritický dokument Univerzity a svoboda s podtitulom Akademický svět je krutější než byznys.
Čosi už o biznise viem. Áno, je krutý a na rozdiel od akademického sveta sa v ňom platí „natvrdo“, občas aj životom. To, čo majú tieto a ďalšie svety spoločné, je zápas o moc a profit. V akých-takých hraniciach férovosti sa tento zápas odohráva vďaka spoločným alebo vynúteným pravidlám.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.