vyzerá apokalypticky, no nikoho nevyrušuje. Len Boris hneď postrehne námet na dobrý záber, vyťahuje objektív a fotí tento netradičný úkaz vo Washingtone, D. C. Zrejme je to len vyústenie klimatizácie. Chlapík sa usmieva od ucha k uchu, keď nás rýchlym krokom obieha. „To budú výpary z Donalda Trumpa. Má ich mnoho,“ dodáva s dôrazom na posledné slovo dostatočne nahlas, aby ho bolo počuť v celom parku. Azda aj do Oválnej pracovne. Ak existuje miesto, kde súčasného obyvateľa Bieleho domu nenávidia bez servítky, je to práve tu, v hlavnom meste USA.
Vyjasnilo sa, cez mraky a hmlu preráža slnečné svetlo. Obdobie dažďov sa skončilo, pomysleli sme si, keď sme z Charlottesvillu vyrazili po menej frekventovaných cestách do Washingtonu. Míňali sme mestečká Madison a Culpeper, naľavo od nás sa ťahal horský pás národného parku Shenandoah. Okolo zvlnená krajina a farmy, nekonečné telegrafné stĺpy lemujúce dvojprúdovú cestu zarezávajúcu sa do tejto pokojnej, až idylickej krajiny. Nebol to vždy pokojný vidiek. Tabule so šípkou na Wilderness, Chancellorsville, Fredericksburg alebo Manassas smerujú ku krvavým bojiskám americkej občianskej vojny z rokov 1861 až 1865. Tu boli frontové línie bratovražednej vojny, v ktorej chcel Sever zachovať Úniu a Juh uhájiť svoju ohrdnutú česť s nečestným hriechom plantážnického otroctva (jeho zrušenie sa témou vojny stalo až neskôr).
vidieť nový svet
Keď zavriete oči, budete počuť dunenie kanónov rozsievajúcich smrť a bubnov udávajúcich tempo do útoku. Okolo ležia v zemi telá tisícov Američanov, ktorí bojovali – ako dúfali – za spravodlivú vec. Medzi nimi mnoho cudzích mien. Druhá americká revolúcia, ako ju niektorí historici nazývajú, bola ešte viac než prvá vecou tých nových prišelcov zo starého sveta, ktorí sa ocitli v uniforme, často v jednotkách vyskladaných z prisťahovalcov.
Ozvena výstrelov občianskej vojny neznamenala len nástup Spojených štátov k industriálnej veľmoci, ale aj obrovský dopyt po pracovnej sile. Počuť ju bolo aj v hladových dolinách Horného Uhorska, odkiaľ sa tam v rokoch po jej skončení začali hrnúť húfy našich krajanov. Do roku 1871 búrlivé vody Atlantiku z Uhorska preplávalo ročne len niekoľko desiatok našich spoluobčanov, neskôr to boli stovky až tisíce.
Prenikali sem, za oceán, aj pred vojnou – drotári, tuláci a dobrodruhovia. Ich mená a osudy zostanú zrejme navždy skryté v temných poschodiach dejín. V roku 1800 sa jezuitovi z Banskej Štiavnice, ktorý trávil čas na misiách v Mexico City, prihovoril v spovednici potulný olejkár z Turca po slovensky. „Chtěl ten nowý swět spatřiti,“ tak ho cituje Konštantín Čulen v Dejinách Slovákov v Amerike.
Spomína i ďalších – Jána Olejníka zo Šariša, ktorý v meruôsmych rokoch utiekol od honvédov, aby sa v roku 1853 stal policajtom v New Yorku. Keď som minule naznačil, že Slováci svoje dejiny objavili práve tu v Amerike, v občianskej vojne sa recipročne stávajú protagonistami amerických dejín. Bojovali aj na poliach, ktoré s Borisom práve obchádzame. Na rozdiel od vtedy početnejšej českej prisťahovaleckej komunity, Slováci bojovali výhradne na strane Únie.
uhri v modrom
Zdroje najčastejšie spomínajú neslovensky znejúce meno Gejzu Mihalóczyho (Čulen si ho poslovenčil na Michaloviča). Keď prezident Abraham Lincoln vyzval Sever na mobilizáciu 75-tisíc dobrovoľníkov na potlačenie rebélie, prihlásil sa bývalý dôstojník uhorskej armády z roku 1849 a obyvateľ Chicaga s tým, že zorganizoval bojovú jednotku pod názvom Slavonian Lincoln Rifle Company.
O jej členoch naša história nevie nič, len to, že bola prvou prisťahovaleckou jednotkou zloženou zo Slovanov, ktorá bojovala pod hviezdami a pruhmi v rámci 24. illinoiského pluku. Mihalóczy sa stal podplukovníkom a v marci 1864 padol v bojoch pri Chattanooge v Tennessee.
Starší Čulenov výskum spomína akéhosi dôstojníka jednotiek zo štátu New York – volal sa F. Werther, ktorý bol podľa českých spolubojovníkov z roku 1862 oddaným Slovákom. Vo New Yorku vlastnil reštauráciu, kde sa zhromažďovala celá česko-slovenská spoločnosť. Vojnu prežil, no poblúznila ho zlatá horúčka, a tak jeho stopa mizne vo vtedy divokom Colorade.
Mladšie zdroje pripomínajú aj krajana Štachela Számvalda zo Spiša, ktorý to mal dotiahnuť až na generála Únie a najvyššie kongresové vyznamenanie. Ešte raz, dejiny sú mimoriadne skúpe na viac detailov. Je to však príležitosť pre mladých historikov.
za žoldom do trópov
Pre mnohých, ktorí sa začali sťahovať po občianskej vojne, mohla byť uniforma výhodným zdrojom istôt. Slováci mali dobrú povesť. Naši krajania vraj boli v boji disciplinovaní a vytrvalí. Našťastie, na prelome 19. a 20. storočia o nich písali už naše krajanské noviny, takže pri hľadaní detailov nie sme v pološere. Podľa Slovenských listov z roku 1898 asi 200 nezamestnaných vysťahovalcov zo Zemplína vytvorilo osobitný pluk, v ktorom sa velilo po slovensky. Pluk sa zúčastnil na bojoch v americko-španielskej vojne na Kube. Plat mali na tú dobu štedrý, dva doláre na deň služby.
V rovnakom konflikte zrejme jeden až dve tisícky amerických Slovákov bojovali na Filipínach. Čulen vypátral Juraja Hozáka z Oravy, ktorý prežil prvé výstrely na Kube, neskôr padol na v Tichomorí. O svojich zážitkoch z bojísk písal do Americko-slovenských novín, azda by sa ešte v archívoch našich krajanských spolkov dali dopátrať.
BORIS NÉMETHArlingtonský národný cintorín pri rieke Potomac v nedeľu ráno. Hukot kosačiek sa mieša so smutnými tónmi vojenskej trúbky.
Pri Washingtone vchádzame na päťprúdovú diaľnicu. Ani bohatý výber jazdných pruhov nezľaví z hustoty áut na nej. Je sobota večer, víkend v plnom prúde. Náš motel je v Rosslyne, malom administratívnom zhluku výškových budov nad riekou Potomac, na dohľad od veže Georgetownskej univerzity (rozhovor s tunajšou Andreou Cammack sme priniesli v minulej časti reportáže) a obelisku Washingtonovho pamätníka na protiľahlom brehu. Nad hlavou nám v pravidelných intervaloch zavýjajú pristávajúce lietadlá smerujúce na dráhu Reaganovho letiska pri Pentagóne.
Sme stále vo Virgínii, i keď na začiatku aj tento breh rieky Potomac patril k federálnemu dištriktu (v roku 1846 ho miestni v referende vrátili späť Virgínii). Slnko zohrieva z azúrovej oblohy. Ideme za Slovákom, ktorý sa dostal do amerických (a svetových) dejín tak trochu náhodou – ocitol sa v partii, ktorá vojnovému fotografovi Joeovi Rosenthalovi zapózovala pri naaranžovanom vztyčovaní americkej vlajky na ostrove Iwodžima (prvú, menšiu vlajku, vztýčila iná skupina bez fotografa).
hviezdy a pruhy
Motív legendárnej fotky dokonale kopíruje pamätník padlých vojakov námornej pechoty pri Arlingtonskom národnom cintoríne, pár minút pešo od nášho motela. Na fotke sa skrýva, no tu je jeho meno vytesané do kameňa: seržant Michael Strank, rodák z Jarabiny pri Starej Ľubovni. Do Ameriky priplával s rodičmi ako šesťročný, usadili sa v Pennsylvánii. K mariňákom sa pridal v roku 1939. Traja zo šestice, ktorá pózovala vo februári 1945 fotografovi na hore Suribači, sa konca druhej svetovej vojny nedožili. Medzi nimi aj Strank.
Niekoľko dní po cvaknutí Rosenthalovej spúšte ho zasiahla črepina z delostreleckého granátu. Bitka o tento malý japonský ostrov bola taká nemilosrdná, že to pokojne mohla byť aj paľba vlastných batérií. Strankov príbeh má zvláštnu koncovku. Americká ambasáda na Slovensku v roku 2008 zistila, že ho armáda omylom považovala za rodeného Američana. Doklad o občianstve tak prevzala jeho mladšia sestra až 63 rokov po jeho smrti.
Kedysi pri pamätníku bývala tabuľa, ktorá označovala postavy na súsoší. Zmizla, zostala prázdna kovová doska. Škoda. Strankovo telo leží kúsok odtiaľto, na pozemkoch generála Roberta Leeho, legendy južnej konfederácie, ktoré skonfiškovala armáda Únie na začiatku občianskej vojny, aby tu vytvorila národný cintorín (Lee sa tomu po vojne potešil). Traja slušní ochrankári nám prehliadnu vrecká aj batohy. Tá slušnosť s prianím pekného dňa od uniformy je niečo, na čo si našinec nezvykne asi nikdy.
V parku hrmocú kosačky na trávu, hoci je nedeľa. Na pahorkoch okolo nás sa rozliezajú tisíce bielych náhrobných kameňov, zoradených v presnom rozostupe, ako na povel. Padlí sú si rovní, bez ohľadu na hodnosť alebo pôvod. Strank tu nie je sám. Na mnohých náhrobkoch z rôznych vojen, v ktorých sa Spojené štáty za posledné storočie angažovali, nachádzame veľa slovenských mien (nájdeme ich neskôr prekvapujúco aj v Kostole sv. Jána Nepomuckého v New Yorku alebo na pamätníku Prvej slovenskej katolíckej jednoty v Middletowne). Boris narazí na svojho menovca. Desiatky slovenských mien, už príkro poangličtených, obsahujú za riekou aj pamätníky vojen v Kórei a vo Vietname.
tá druhá armáda
Podľa údajov amerického Úradu pre vojnové informácie z roku 1942 k americkým zbraniam proti nacistickej pliage narukovalo 60 000 mužov českého a slovenského pôvodu. Mnoho krajanských žien zase nastúpilo do tovární, kde vyrábali zásoby pre spojencov na frontoch v Európe aj Tichomorí. Spúšťali sa finančné zbierky, z ktorých sa nakupovali ambulancie pre poľné nemocnice a vojenská výzbroj. Na nejednom tanku sa ocitol nápis, ktorý si želali donori: The American Slovak, Štefan Furdek, Jozef Murgaš, M. R. Štefánik. A to všetko proti vlastným spoluobčanom doma, ktorým zachutilo falošné závetrie v tyle tvorcov vyvolenej rasy. A aj mnohým súkmeňovcom v novom svete, ktorí s nadšením vítali Slovenskú republiku z roku 1939. Táto „druhá slovenská armáda“ na strane spojencov, i keď už nevyhnutne plná Slovákov naturalizovaných v americkom kotle, by si tiež zaslúžila historické zmapovanie.
V strede nekonečne rozľahlého cintorína pod bývalým domom generála Leeho je rušno. Rady turistov pomaly stúpajú k pahorku, na ktorom pod mramorovou doskou leží zavraždený prezident John Kennedy s manželkou Jackie. Je tu skupina francúzskych turistov, ktorá je jednou stranou tváre dojatá, druhou nevie skryť jemné pohŕdanie. Žeby to bolo tým večným ohňom, ktorý ovdovená Jackie odpozerala z Paríža? Nevedno.
sokol Kennedy
Poniže je skromný biely kríž zastoknutý v tráve – hrob prezidentovho brata Roberta Kennedyho, ktorý mal ako potomok írskych prisťahovalcov a katolík blízko k našim katolíckym krajanom. O niekoľko dní neskôr sme v zaprášenej pamätnej izbe Slovenského katolíckeho Sokola v Passaicu objavili plagát s orlicou, dvojkrížom a slovenskou trikolórou, pozývajúci na sokolské podujatie s mladším Kennedym ako hlavným rečníkom. Písal sa rok 1963. Guľky atentátnika si ho po vyhratých prezidentských primárkach v demokratickej strane našli v Kalifornii presne pred 50 rokmi.
Had ľudí sa ťahá na ďalší pahorok. Pod bielym amfiteátrom, obsadeným zástupmi turistov, leží hrob neznámeho vojaka. Dvojica vojakov v tmavomodrých uniformách tu pietne pochoduje hore-dolu. Pomalé, presne vymerané pohyby s neskutočnou presnosťou a gráciou. Vždy, keď vrava unavených turistov naberie na hlase, vojak sa zastaví a utíši dav. Ten poslúchne na slovo.
„Vyzeráte práve tak ako ja, povedal Slovákovi najtučnejší prezident.“
Keď príde k pamätníku vojak s trúbkou a zatrúbi smútočnú večierku, počuť len motory pristávajúcich lietadiel v diaľke. Nie všade je tak rušno. Kúsok pod zavraždenými bratmi leží v nenápadnej a nepovšimnutej hrobke 27. prezident Spojených štátov William Howard Taft, ktorý po jednom volebnom období v rokoch 1909 až 1913 (vo voľbách ho porazil Wilson) stihol byť ešte predsedom Najvyššieho súdu. To si pamätá málokto. Do dejín vošiel skôr ako najtučnejší prezident vôbec. Buďme k nemu blahosklonní, vďačíme mu za veľa.
prezident v močiari
Taft má z kopca, kde je pochovaný, Washington a Biely dom ako na dlani. Samozrejme v zime, teraz ho zakrývajú husté stromy. Keď si mladá republika vyberala hlavné mesto, z bitky vyšla víťazne južanská loby, ktorej sa na sever sťahovať nechcelo. Kompromisný kus zeme, ktorý federálnej vláde darovali štáty Maryland a Virgínia, nebol nijaké terno – samé mokrade. Úradovalo sa tu len v chladnejších mesiacoch, inak hrozila zimnica a iné pliagy. Najprv otroci vysušili močiar a postavili prvú časť najprestížnejšieho domu v Amerike. Na kopci neďaleko zároveň dokončili senátne krídlo budovy Kongresu.
Bolo to prekliate miesto. Vo vlhkom prostredí neschla omietka, kúrilo sa aj v lete. Na dlážke boli neustále hromady bahna. Všade bzučali otravné komáre. Kto si chce život v ranom hlavnom meste predstaviť plastickejšie, odporúčam výborný seriál John Adams z dielne HBO, ktorý ukazuje osudy zakladateľa a druhého prezidenta USA ako prvého obyvateľa Bieleho domu. Aj keď ho porážka pri obhajobe druhého mandátu zdrvila, úradovňu odovzdal svojmu sokovi Jeffersonovi s úľavou. Aby toho nebolo dosť, rozostavaný Biely dom a Kongres v roku 1814 vypálili pri invázií britskí červenokabátnici. Bývalí obyvatelia tohto domu sa museli v kúte duše škodoradostne usmievať.
Keď do Bieleho domu prišiel Taft, Washington bol už rozvinutým mestom. Prezidentská úradovňa bola dostupná, strážil tu len jeden detektív. Mohli ste zaklopať na dvere a úctivo požiadať o audienciu. Dnes hľadíte na fasádu Bieleho domu z kilometrovej vzdialenosti cez plot a bezpečnostný kordón. Turisti tu šermujú selfie tyčkami, každý chce mať fotku, bez ohľadu na povesť úradujúcej hlavy štátu. Všetko stráži znudená ochranka udržiavajúca nepríjemný očný kontakt.
úspešní lobisti
Na lúkach pred úradovňou sa za Taftových čias pásli ovce. Amerika hľadela do minulosti na romantické roky farmárskej republiky. Výťažok z predaja ovčej vlny bol príjmom štátnej pokladnice. Kúsok za rezidenciou bola zátoka rieky Potomac, v ktorej sa Taftov republikánsky predchodca Theodore Roosevelt zvykol kúpať nahý, a to dokonca aj v zime. Taft si dal radšej namontovať obrovskú vaňu. Prvá slovenská delegácia, ktorá navštívila Biely dom, ho pravdepodobne stretla v čerstvo postavenej Oválnej pracovni.
Stalo sa to v roku 1910 a Spojené štáty sa pripravovali na sčítanie ľudu. V úradných tlačivách sa zaznamenávala aj politická národnosť. Pre našich krajanov existovala len jedna možnosť – Uhor. Česi a Poliaci z Rakúskej časti monarchie alebo Fíni, vtedy v Ruskom impériu, mali privilégium hlásiť sa k svojim. Slovenské spolky a noviny bili na poplach. Krajanov nabádali, aby sčítacím komisárom odpovedali „Slovak land.“ Písali: „My sme Uhria, lebo sme narodení v Uhorsku, ale nie sme Maďari.“
Slovenská Liga v Amerika sa spojila s Chorvátmi, Rusínmi a Srbmi. V Pittsburghu sa dohodli na spoločnom postupe. Delegácia našich predstaviteľov so senátorom Oliverom a kongresmanom Sabathom navštívila najprv šéfa úradu pre cenzus, ktorý namietal, že hárky v hodnote 250-tisíc dolárov sú už vytlačené. Krajania argumentovali tým, že sčítanie má priniesť pravdivé výsledky, nie skreslenú realitu. Oliver a Sabath napriek odporu predložili návrh na zmenu sčítania v oboch komorách Kongresu.
ťažký dvojník
Dňa 14. marca 1910 obe komory Kongresu zmenu pri sčítaní obyvateľstva odhlasovali a poslali prezidentovi Taftovi na podpis. Slovenské spolky napísali prosbopis, aby zmenu podporil. Taft neváhal ani minútu a nákladnú zmenu podpísal. Delegácia mu prišla poďakovať osobne. Prezident osobitne počastoval jedného z delegátov – Jána Ferienčíka, ktorý mal podobne zavalitú postavu ako on. „Vyzeráte práve tak ako ja,“ povedal mu s úsmevom. Pero, ktorým podpísal zmenu zákona, daroval Petrovi Rovniankovi. Stratilo sa.
Citované v pôvodnom znení: „Ba vynesený bol – čo sa nevšedne stáva – i zvláštny zákon, aby predošlé popisné hárky, ktoré stáli vládu veľký obnos, boly zničené a miesto nich aby boly tlačené nové, v ktorých by Slováci mohli priznať svoju národnosť. Aspoň pre Slavianov osobitný zákon nikdy predtým nebol ešte v zákonodárni vynesený,“ oslavoval víťazstvo Národný kalendár. Len nedávno spolky zaviedli používanie slovenskej zástavy – trikolóry, emancipácia bola na pochode.
V Oválnej pracovni, kde už úradoval Woodrow Wilson, sa v júni 1918 na chvíľu ocitol aj Tomáš Masaryk. Prišiel sa porozprávať o tom, čo bude s našimi légiami, ktoré vtedy držali Transsibírsku magistrálu. Bol to dôvod aj zámienka na prieskum trhu – vo vzduchu stále visela otázka, či Wilson podporí rozdrobenie Rakúsko-Uhorska.
zamračený prezident
Do Bieleho domu sa dostal aj Milan Rastislav Štefánik, no nie priamo do Oválnej pracovne. V dnešnom administratívnom krídle pomenovanom po prezidentovi Eisenhowerovi v čase prvej svetovej vojny sídlilo niekoľko ministerstiev. Ďalšia slovenská delegácia do legendárnej úradovne prišla až v ťažkých časoch, keď z obhryzenej druhej Československej republiky zostala len oklieštená, z milosti vodcu založená Slovenská republika. Existuje fotka delegácie Slovenskej ligy, ktorá v roku 1940 stojí za prezidentom Franklinom D. Rooseveltom. Za masívnym dreveným stolom v Oválnej pracovni sa schováva vozík, na ktorom bol ťažko chorý prezident odkázaný sedieť. Mračí sa. Prišli ho žiadať, aby USA uznali novú republiku. O rok s ňou bol vo vojne.
Po otcoch zakladateľoch prvého Česko-Slovenska zostalo vo Washingtone viacero budov a pamätníkov. Na Massachusetts Avenue je Masarykova socha s charakteristicky prísnym profesorským pohľadom. Stojí aj budova bývalej francúzskej ambasády. Odtiaľ operoval Štefánik počas svojich plodných pobytov v hlavnom meste na jar 1917 a v lete 1918. Stojí aj budova bývalej Československej misie, kde sa vystriedalo niekoľko našich elitných diplomatov, už v službách fungujúcej republiky – potomok slávneho mena Vladimír Hurban a Juraj Slávik, hrdinovia druhého a tretieho odboja.
Ďalší hrdina, Štefan Osuský, rodák z Brezovej, bol ako mladý právnik z Chicaga pri podpise Clevelandskej dohody (1915), za republiku podpísal Trianonskú dohodu, odmietol v roku 1940 vydať nemeckým okupantom Československú ambasádu v Paríži, bol energickou súčasťou všetkých troch odbojov. Zomrel tu v roku 1974 a pochovaný je na cintoríne neďaleko Georgetownskej univerzity.
kam s piedestálom
K našej ambasáde sa z centra ide metrom. Nájdeme ju v kopci, za opulentnou budovou misie Egypta a orientálne vystavanou budovou veľvyslanectva Spojených arabských emirátov. Ani naša ambasáda nie je historický kus, ale moderná architektúra z roku 2001, pod ktorú sa podpísali špičkoví slovenskí architekti Bogár, Fischer, Králik, Lizoň a Urban. Nikde ani človeka. Na vrátnici nás víta šéfka politického úseku Lenka Turaz a kultúrna atašé Tereza Filipejová.
Ukazujú nám ambasádu, zapratanú knižnicu, hokejový dres Petra Bondru (hrával za Washington Capitals) a naivne namaľovaný portrét Štefánika. Na stenách v zasadačke sú veľkoformátové fotografie severskej scenérie. „Chceli by sme, aby tu bola socha Štefánika,“ hovorí Turaz, no cítiť bezradnosť. K Masarykovi ju už mesto nepustí. Uvažujú o nejakej vedeckej inštitúcii. Naznačujeme, že by ho mohli spojiť s letectvom. Česi sú tu očividne viac doma.
Je nedeľný podvečer, na National Mall, rušnej triede plnej pamätníkov a múzeí, sú davy po slnku túžiacich ľudí. V National Portrait Gallery, kde bol kedysi patentový úrad, ktorý navštívil aj Jozef Murgaš, sme si pozreli portrét Marylin Monroe od Andyho Warhola. Nijaká sláva, vieme, že v Pittsburghu uvidíme viac. Pred budovou Kongresu sa v rôznych tanečných kreáciách fotí nejaká skupina, sú v lesklých červených košeliach. Vedľa nich pobehuje chlapík s izraelskou zástavou na chrbte. Amerika.
dvaja revolucionári
V útrobách Kongresu, pod mohutnou kupolou dokončenou na dostrel od južanských kanónov počas občianskej vojny, stojí busta Lajosa Kossutha, „otca maďarskej demokracie“ – tak to má napísané na podstavci. Rečnil tu ako čestný hosť po vyhnaní z domova po prehratej revolúcii. Václav Havel tú našu, Nežnú revolúciu, vyhral. Jeho čeština tu pred oboma komorami Kongresu zaznela v roku 1990. Pre mnohých z nás bol až tento nepredstaviteľný návrat na svetovú scénu skutočnou bodkou zázračného roku 1989. V Snemovni reprezentantov Kongresu slúžili aj kongresmani slovenského pôvodu, John Mica, Joe Sestak, Bart Stupak a ďalší.
Mesto je ospalé, betón zohriaty od páľavy. Končíme na obrovskej Union Station. V jej klimatizovaných halách je príjemne chladno. Dá sa tu túlať celý týždeň. Až neskôr, po návrate domov, sa dozvieme, že tie obrovské dekorované oblúky nad našimi hlavami, v ktorých sa lesknú značné dávky zlata naznačujúce bohatstvo a úspech americkej Únie, obnovovali aj slovenskí súrodenci Zuzana a Ondrej Rudavskí. V hlavnom meste Spojených štátov od domova nikde nie ste ďaleko. Ani na stanici.