vysťahovať sa do dvadsať štyri hodín
Rudolf Dlugopolský, vtedy ešte Neuszel, sa narodil 13. decembra 1921 v obci Lovča (vtedy Veľká Lovča) na Slovensku. Už týždeň po jeho príchode na svet sa však rodina presťahovala do chalupy v Broumove-Bylnici na južnej Morave, kde otec získal zamestnanie na miestnej parnej píle. Počas veľkej hospodárskej krízy však otec, rovnako ako mnoho iných zamestnancov, dostal výpoveď. Následne získal vďaka príbuzným licenciu na prevádzku hostinca v obci Jelka (maďarsky Jókai), stojacom hneď vedľa Žitného ostrova. V obci žilo prevažne maďarsky hovoriace obyvateľstvo, a tak sa pamätník nasťahoval k príbuzným do Nitry, aby tam mohol dochádzať do slovenskej školy.
Obaja rodičia ovládali maďarčinu a s miestnymi obyvateľmi normálne vychádzali. Lenže po podpísaní mníchovskej dohody a obsadení českomoravského pohraničia nacistickým Nemeckom vyslovilo svoje územné požiadavky tiež Maďarsko. 2. novembra 1938 nasledovala Prvá viedenská arbitráž, po ktorej Maďarsku pripadla juhozápadná časť Podkarpatskej Rusi a tiež značná časť južného a východného Slovenska a s ním aj úrodný Žitný ostrov a tiež obec Jelka. Rodičia sa museli do dvadsiatich štyroch hodín vysťahovať. "Nesmeli si vziať ani kúsok chleba. S malým kufríkom išli pešo až k príbuzným do Bratislavy," spomína Rudolf. O štyri mesiace neskôr vznikol Slovenský štát, ktorý sa stal spojencom nacistického Nemecka. Niekedy v roku 1941 pamätník narukoval do slovenskej armády.
nemecká mínometná spŕška nad hlavami
Rudolf prešiel vodičským výcvikom a potom ho zaradili do leteckých dielní v Trenčianskych Biskupiciach. Krátko na to bol priradený k jednotke určenej k bojom v Sovietskom zväze. Na poslednú chvíľu ale rozkaz zrušili a pamätníka spolu s ďalšími vojakmi preradili do leteckého parku na letisko Mokraď pri Liptovskom Hrádku. Deň pred vypuknutím Slovenského národného povstania využil štábny kapitán Daniel Kunic neprítomnosť veliteľa leteckého parku verného vládnemu režimu, majora Jančeka, a prevzal velenie. Nechal nastúpiť celú 180-člennú posádku a vojakov vyzval, aby sa zapojili do bojov proti nacistickému Nemecku. „Bolo to dobrovoľné a všetci sme sa prihlásili,“ dodáva pamätník.
„V kasárňach bolo hrozné napätie, nikto nechcel nič robiť. Nad nami lietali sovietske mašiny, ktoré chceli pristáť.“
O deň neskôr vojenské ústredie v Banskej Bystrici vydalo rozkaz k zahájeniu celonárodného povstania. Sovietske lietadlá mali na letisko Mokraď dopraviť pre povstaleckú armádu muníciu a materiál, čo sa však nestalo. 31. augusta 1944 na letisko zaútočili dve nemecké lietadlá a podarilo sa im zasiahnuť hangár a zničiť tri lietadlá. Pamätník bol vtedy akurát na stráži.
„Stál som neďaleko, a keď to vybuchlo, cítil som, ako ma páli tvár.“ Našťastie výbuch nikoho nezabil.
Dňa 5. septembra vojaci letisko evakuovali a premiestnili sa do obranného úseku pri obci Biely Potok v Revúckej doline, kde boli zaradení do 53. práporu pešieho pluku u 6. taktickej skupiny v 1. československej armáde na Slovensku. Vojaci následne zaujali obranné postavenie a vykopali zákopy, na ktoré onedlho zaútočili nemecké jednotky. „Každé ráno okolo deviatej prišiel budíček. Veľká nemecká mínometná spŕška nad hlavou.“ Napriek tomu, že v bojoch padlo mnoho slovenských vojakov, dokázali takmer dva mesiace držať pozície.
Okrem bojov v zákopoch mal pamätník ako vodič na starosť aj dovoz potravín a odvoz zranených a mŕtvych. Pri týchto cestách zažil niekoľko náletov. „Odmontoval som si dvere, aby som mohol rýchlo vyskočiť a schovať sa, čo sa niekoľkokrát aj stalo,“ spomína Rudolf Dlugopolský a dodáva, že najhoršie úkryty boli priekopy pri obciach, často plné močovky. Kým potraviny a padlých mohol voziť cez deň, zranených vojakov musel voziť v noci. „Nesmeli sme používať žiadne osvetlenie. Auto som riadil tak, aby som do nikoho nenarazil, pretože vozidlo predo mnou tiež nesvietilo. Nos a tvár som mal nalepenú na skle a intenzívne som sledoval cestu.“
V určenom mieste zákopu bol pamätník spolu s dvoma priateľmi. Jeden z nich dostal počas útoku Nemcov zásah a zostal ťažko ranený bezvládne ležať. Pamätník sa ho rozhodol zachrániť a dopraviť do poľnej nemocnice vzdialenej asi dva kilometre za zákopmi. Ostreľovanie však pokračovalo. "Keď už to nebolo možné, keďže na nás stále padali granáty, rozhodol som sa plaziť. Raneného kamaráta som si hodil na rameno a skrčmo, po štyroch, ho vytiahol von. Ale bohužiaľ, keď som ho pri nemocnici prvej pomoci dal dole, už nežil." Po vojne si Rudolf zmenil priezvisko na Dlugopolský, podľa svojho zosnulého priateľa.
zo zajatia pešo domov
Nemci 19. októbra 1944 zahájili všeobecnú ofenzívu. Ako prvá zaútočila brigáda Dirlewanger, a to zrovna v oblasti Bieleho Potoka. Po ťažkých bojoch obrancovia útok zastavili, ale k miestu postupovala 18. divízia SS. Vedenie rozhodlo o ústupe smerom k Nízkym Tatrám, kde sa mali slovenskí vojaci zapojiť do partizánskeho spôsobu boja. Rudolf Dlugopolský spomína, že počas ústupu dochádzalo k ťažkým stretom s Nemcami a nakoniec sa asi s tridsiatimi vojakmi dostal do obkľúčenia. „Bolo veľa snehu a bolo poznať, akým smerom sa pohybujeme.“
V bezvýchodiskovej situácii sa Nemcom vzdali a museli ísť pešo na vlakovú stanicu do Ružomberku, kde ich naložili do nákladných vagónov.
„Stál som neďaleko, a keď to vybuchlo, cítil som, ako ma páli tvár.“
„Do vagónu nás natlačili ako sardinky. V jednom nás bolo tridsaťsedem. Akú polohu sme zaujali pred nástupom, v takej polohe sme za päť dní a za päť nocí vystupovali. Skôr to bolo vypadávanie polomŕtvych. Mali sme plno vší, a keď som sa potom vonku rozopol, tak som ich len oprašoval,“ spomína Rudolf Dlugopolský na drastickú cestu, počas ktorej nedostali žiadne jedlo ani pitie a museli sa spoľahnúť len na vlastné zásoby.
Cieľovou stanicou sa stal obrovský zajatecký tábor na východ od obce Altengrabow, neďaleko Magdeburgu, označený Stalag XI-A. Nachádzalo sa v ňom okolo 60 tisíc zajatcov rôznych národností. Rudolf Dlugopolský spomína, že najhoršie boli nedostatočné prídely potravín, a tak ich všetci zháňali, kde mohli. Našťastie ho zaradili aj na škrabanie zemiakov. Vždy časť z nich nakrájal na úzke prúžky, ktoré potom naskladal do čižiem, aby prešiel pravidelnou kontrolou. Spolu s priateľmi ich nakoniec nazhromaždil toľko, že ich vymieňali s britskými zajatcami za cigarety.
Po oslobodení tábora americkými jednotkami sa slovenskí zajatci vydali pešo na cestu domov. Trasa dlhá vyše štyristo kilometrov im trvala minimálne mesiac. Prechádzali opusteným územím východného Nemecka (dnešného Poľska), ktoré predtým obyvatelia zo strachu pred postupujúcim frontom opustili. Išli vyčerpaní a hladní, pretože si nemali kde obstarať potraviny. V jednej obci však objavili sklad zemiakov.
„Ešte v Altengrabowe som našiel detský kočík a urobil som si z neho vozík, ktorý som ťahal za špagát. Do vozíka som narval toľko zemiakov, že mi to vydržalo až do Československa.“
Nakoniec dorazili až do hraničnej obce Královec v okrese Trutnov. Miestny prednosta stanice početnej skupine slovenských vojakov zariadil príchod vlaku z Pardubíc, a pamätník sa tak po dlhých mesiacoch mohol vrátiť domov.
vysielačkami sovietskym pilotom odkazovali, nech letia domov
Po vojne zostal v armáde. Ako sám hovorí, hlavným dôvodom bolo finančné zabezpečenie, pretože jeho rodina prišla počas vojny o všetok majetok. Slúžil potom u letectva na niekoľkých letiskách. Po roku 1948 vstúpil do komunistickej strany. Hovorí, že ho politika nezaujímala, urobil len to, čo väčšina profesionálnych vojakov. Krátko na to si na odporúčanie velenia zmenil svoje nemecké priezvisko na Dlugopolský. Vybral si priezvisko svojho padlého priateľa zo Slovenského národného povstania, ktorý mu v náručí zomrel po tom, čo ho po spŕškou nemeckých striel ťahal do nemocnice. V roku 1953 sa oženil s Alenou Pazdírkovou, s ktorou mal dcéru a syna.
Zo svojho povojnového pôsobenia v armáde spomína, ako na začiatku marca 1956 lietadla jeho útvaru bombardovali zamrznutý Dunaj. Vrstva ľadu vtedy v Bratislave dosahovala až 1,8 metra a hladina rieky nebezpečne stúpala. Lietadlá na ňu zhodili niekoľko bômb, aby rieku uvoľnili.
Odmontoval som si dvere, aby som mohol rýchlo vyskočiť a schovať sa.
Počas vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta 1968 Rudolf Dlugopolský slúžil na letisku Bochoř v Přerove.
„V kasárňach bolo hrozné napätie, nikto nechcel nič robiť. Nad nami lietali sovietske mašiny, ktoré chceli pristáť. Naše vedenie rozhodlo, že ich na zem nepustíme. V rýchlosti sa na pristávaciu dráhu natiahli automobilové vlečky,“ hovorí pamätník a dodáva, že vojaci bochořského letiska vysielačkami sovietskym pilotom odkazovali, nech letia domov, že Moskva je dvetisíc kilometrov.
Situácia sa ale neskôr zmenila a počas kádrových previerok bolo veľa vojakov z bochořského letiska vyhodených z armády. Previerkami neprešiel ani Rudolf Dlugopolský, ktorého za to, že nazaujal pevné stanovisko, vylúčili z komunistickej strany.
V tom čase však viedol špeciálny výcvik vojakov v oblasti zbraní hromadného ničenia, a tak si ho ako špecialistu v armáde nechali. Do armádnej penzie odchádzal v hodnosti podplukovníka až v roku 1974, ale nasledujúcich pätnásť rokov ešte vykonával rôzne povolania.