skepsa a zatrpknutosť. Boli všadeprítomné. V diskusiách s rodičmi, kamarátmi či kolegami. Takmer desať rokov sa na ľudí valili kauzy a škandály, ktorých koniec nebol v ich vyriešení a potrestaní vinníkov, ale v tom, že ich zatienili iné kauzy a iné škandály. Ľudia otupeli. Ako mladý človek a bývalý pankáč som tomu vzdoroval a s kamarátmi sme sa v Košiciach snažili angažovať, ako sa dalo.
Jedno ráno mi rádio v aute oznámilo správu, ktorá otriasla aj najväčšími cynikmi. Ľudia sa prebrali z rezignácie a zrazu živo diskutovali o tragickej vražde. Niekto preto, lebo obete boli vo veku jeho detí, iný zas preto, lebo mu udalosti pripomenuli smutné deväťdesiate roky. Ja som videl v oboch zavraždených, v mojich rovesníkoch, ľudí ktorí neodišli, rozhodli sa tu žiť a meniť veci k lepšiemu. Vedel som sa s nimi identifikovať. S kamarátmi sme sa preto rozhodli zorganizovať pietnu spomienku.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.