nedávno sme spoločne s Jurajom navštívili redakciu, pre ktorú písal Ján Kuciak. Po príchode do jednej z konferenčných miestností sa pred nami zjavila stena tvárí. Bolo to mrazivé. Boli tam všetci. Premiér, niektorí bývalí aj súčasní ministri, kontroverzní podnikatelia, ľudia spájaní s organizovaným zločinom a mafiou.
V redakcii nám povedali, ako k nim počas prvých týždňov po vražde chodili novinári a štáby z celého sveta. Keď spomínanú mapu tvárí uvidel novinár z Japonska, začal sa smiať. Nedokázal tomu uveriť. Naozaj existujú podozrenia, že vládna moc mala tak blízko k zločinu? Ako to, že neodišli z parlamentu a verejne sa neospravedlnili?
„Nemáme na výber. Nemôžeme prestať.“
Japonský novinár nenarážal na trestnoprávnu zodpovednosť. Nemôžeme vynášať súdy a suplovať úlohu iných orgánov v štáte. Je dôležité, aby sa všetky kauzy a samotná vražda legitímne a spravodlivo vyšetrili. Nečudo, že mu to prišlo neuveriteľné. Prišiel z krajiny, kde vysoko postavený politik odstúpil pre použitie pracovnej kreditnej karty na zaplatenie nákupu v supermarkete.
zlyhanie na plnej čiare
Ak by sme hľadali príklady vyvodenia takej zodpovednosti na Slovensku, nebol by to dlhý zoznam. Najznámejšie prišli práve v marci tohto roku. Neprišli samy od seba. Krajina sa musela spojiť na najmasovejších zhromaždeniach. Dnes nám cez sociálne siete hovoria, ako sme platení zahraničím a že chceme destabilizovať štát. V tých správach plných nenávisti a šírenia strachu nie je ani kúsok sebareflexie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.