na konci 30. rokov sa rodine prihodilo veľké nešťastie, keď im zhorel drevený dom aj s hospodárskymi budovami. Preto polia a ostatný majetok manželia predali a rozhodli sa v roku 1938 presťahovať na lazy v okolí Kokavy nad Rimavicou, kde kúpili usadlosť. Do nového kraja prišli viacerí roľníci z Hriňovej, a tí mali pracovať na dovtedy nekultivovanej pôde.

problémy rodiny v novej domovine

S Malčekovcami prišli do Kokavy aj ďalšie roľnícke rodiny, ale medzi starousadlíkov nezapadali, keďže to bola evanjelická obec a noví obyvatelia boli katolíci. Okrem toho prisťahovalci bývali na samotách a lazoch, ktoré boli od obce vzdialené niekoľko kilometrov, a preto sa rozdiely a predsudky medzi oboma skupinami iba zvýrazňovali.

„V Kokave, to boli páni, tým sa robiť nechcelo, preto nás zavolali na špinavú robotu, aby sme im z lesov a zarastených lúk urobili polia. Výnosy potom chceli iba oni brať, takí to boli ľudia!“

V takejto neprajnej atmosfére rodinu Malčekovcov zastihla aj druhá svetová vojna. Na lazoch sa však veľa toho neodohralo a hoci Ondrej ako dospievajúci chlapec pohyb frontu patrične sledoval, na vlastné oči toho veľa nezažil.

Ťažkosti, ktoré niekde priniesla vojna, prišli do života Ondreja Malčeka a jeho rodiny paradoxne až po nej. Medzi novousadlíkmi z Podpoľania a pôvodnými obyvateľmi sa konflikty čoraz viac zintenzívňovali. Úspechy v poľnohospodárstve boli pre obec prospešné, ale to dávalo zámienku na závisť a vzrastajúce konflikty: „Prvý problém sa začal, keď mal otec splniť dávku bravčovej masti. On to síce splnil, ale starosta proti nemu stále niečo mal, jednoducho mu závidel.“  To sa už v obci čoraz viac prejavovala prichádzajúca totalita, ktorá sa chcela s takzvanými kulakmi rázne vyrovnať.

K tejto nepríjemnej situácii prispel aj spor Ondrejovho otca Antona so susedom v roku 1947.

„Pre niečo sa pohádali a keďže sused bol komunista, vedel, ako na to a dal otca k súdu. Otec si tak musel jeden mesiac odsedieť. Keď to ale lepšie prešetrili, hneď ho prepustili.“

Nikto sa nepozeral na to, že odsúdený mal doma manželku s deviatimi neplnoletými deťmi a najstarší syn mal len 14 rokov. Živiteľ musel sedieť. Ondrej načas preberal úlohu gazdu a zodpovedal za rodinné hospodárstvo.

„Musel som na poli robiť od najmladších čias, nebol čas sa venovať škole, preto som vychodil len ľudovú a potom som poznal len robotu. To synkovia Kokavčanov zase odchádzali na vysoké školy, tí chceli byť múdri, a nie fyzicky robiť.“

Po februári 1948 sa rodine preto žilo ešte ťažšie. Roľníci museli odovzdávať zdrvujúce kontingenty, ktoré na málo úrodných poliach len ťažko dokázali dopestovať. Zlom prišiel v roku 1952, keď Ondrejovi prišiel domov povolávací rozkaz.

ukázal na mňa prstom: Zlikvidovať!

Odvod sa konal v Kokave, v obecnom dome: „Keď sa spytovali z komisie, k akej zbrani by som mohol ísť, richtár povedal: ,O to sa ani nezaujímajte! O to sa ja postarám, kde on pôjde!‘ Tak sa aj postaral, že som išiel do PTP. Ukázal na mňa prstom: ,Zlikvidovať!‘ Tak ja som bol na zlikvidovanie.“ Starosta obce musel pri odvode vyčleniť troch brancov, ktorí mali byť odvelení do Mimone. Preto si vybral mládencov z rodín, ktoré prišli na Kokavu práve z Hriňovej.

„Tak ako na mňa ukázal aj na Ďuricu a Bystrianskeho a nakoniec nás do Mimone v jeden deň narukovalo dvetisíc chlapcov.“

Ondrej spočiatku nevedel, že bol vybratý do osobitných práporov ľudovodemokratickej armády.

„Nepovedali nám to, len nás obliekli, dali nám výcvik, ale len peší, bez zbraní. Boli sme tam štrnásť dní a mali sme prísahu. Po prísahe nás rozdelili na pracoviská. My sme boli jedna rota, tak nás dali do obce Týniště nad Orlicí.“

Po príchode už bolo jasné, že ich nečakajú klasické úlohy vojakov v základnej službe, ale dostali hneď jednu špeciálnu, stavali muničák pre posádku v Hradci Králové. Takto sa Ondrej dostal k ľahkému PTP a najbližšie dva roky ho čakala práca v stavebnej činnosti. Na pétepákov počas vojenskej služby čakalo viacero úloh, ktoré vedenie armády „špeciálne“ odovzdávalo do ich rúk.

„Stavali sme byty pre dôstojníkov, vojenské letisko a nakoniec sa dostalo aj na nás, keď sme si mohli postaviť kasárne. Dovtedy sme bývali v drevených barakoch, v ktorých bolo v zime chladno a cez leto neznesiteľne horúco. V jednej miestnosti nás bolo asi štyridsať a spali sme natlačení na poschodových posteliach. Kúrili sme si tam iba v kachliach v piliňáčoch, čo trvalo, kým sa to tam zohrialo. Ale v Týništi silné mrazy neboli, tak to bola naša výhoda.“

Hoci sa niektorí velitelia „čiernych barónov“ radi zabávali na ich účet, na zákernejšie kroky sa vojaci sťažovať nemuseli. Ako jednu z najväčších nespravodlivostí svojej vojenčiny Ondrej hodnotil menovú reformu v roku 1953, keď prišli aj o to málo peňazí, ktoré si za svoju ťažkú prácu zarobili. Na druhej strane sa vojaci vedeli nad túto situáciu povzniesť a nad svojím osudom sa aj zasmiať.

archív pamätníkaChlapci počas vojenčiny v PTP. Ondrej Malček vľavo dole.

„Vychádzkové uniformy sme mali ešte slušné, ale bolo ich málo, tak sme si ich medzi sebou museli požičiavať. A pracovné boli všelijaké: aj nemecké, aj po dôstojníkoch a generáloch! Tak to si tí odvážnejší chlapci robili rôzne žarty a šaškárne, veru bolo aj veselo. Hlavne východniari, tí boli odvážnejší, a Česi zasa boli vzdelanejší. Veď medzi nami boli nielen maturanti, ale aj vysokoškoláci, veru, škoda ich bolo.“

O tvorivosti a veselej povahe mladých mužov označených čiernymi výložkami svedčí aj pieseň či hymna, ktorú si o svojom osude zložili: „Teď to na nás ušili, kvalifikace nam zrušili, teď nám dali zbrane, my im serem na ně, lebo sympatie by sme stratili.“

Hoci v špeciálnom prápore boli vojaci zo všetkých kútov Československa, o skutočných dôvodoch svojho zaradenia mnohí nič nevedeli. Nevedeli ani to, kedy a či vôbec sa z vojenčiny dostanú domov. Aj Ondrej nadsluhoval nad klasicky trvajúcu vojenskú službu tri mesiace.

„Keby nebol Gottwald a Stalin zomreli a neskončilo by to vyvážanie väzňov do Ruska, tak nežijem. Skončil by som na Sibíri. Až po vojne som sa dozvedel, že tá komisia z odvodu vyberala mužov, ktorých návrat domov bol nežiaduci. Mali nás zlikvidovať.“

Po dvadsiatich siedmich mesiacoch bol Ondrej na konci novembra 1954 konečne prepustený do civilu, ale jeho trest sa ani zďaleka nekončil.

nespoľahlivý po celý život

„Obec ma doma nevítala. Ja som sa tam veru ani dobre necítil. Veď ma poslali na zlikvidovanie a ja som stále nevedel, prečo.“

Prenasledovanie rodiny pokračovalo, na Ondrejovho otca vyvíjali nátlak, aby odovzdal majetky do družstva, no on sa bránil. Nechcel sa vzdať toho, čo si kúpil za svoje peniaze a vedel, akú to má hodnotu. „Nie ako tí Kokavčania, čo svoje majetky podedili a robiť sa im nechcelo, tí radi dali do družstva. Otec sa ani nepodvolil, ale nakoniec podpísal mladší brat.“ 

Ondrejovi mladší bratia Jozef a Ján išli na vojenčinu na prelome 50. a 60. rokov, keď už režim upúšťal od najtvrdších metód, a preto ich už k pétepákom nezaradili. Obecný národný výbor sa však postaral, aby nikto zo súrodencov nemal ani vyššie stredné vzdelanie.

„Bolo mi ľúto hlavne sestier, lebo tie boli šikovné, a richtár ich chcel poslať robiť na družstvo. Iba sestre Hanke sa podarilo doštudovať. Zobrali ju na školu a až po roku štúdia prišli na to, že je z našej rodiny. Nakoniec sa stala učiteľkou.“

Ondrej mal po návrate z vojenčiny veľký problém sa zamestnať. Pre nástup do zamestnania musel totiž dostať potvrdenie od národného výboru, ktoré nikdy nedostal. Mohol pracovať jedine na družstve, za čo však bol veľmi nízky plat. Po dvoch rokoch neúspešného hľadania zamestnania sa dostal na brigádu – repnú kampaň do cukrovaru v Nitre. Po skončení brigády to bol už len kúsok k stavbárom, kde sa osvedčil v praxi a s vedením sa dohodli aj na pracovnej zmluve. Až vtedy si vydýchol, že dosah kokavských straníkov má predsa svoje limity.

Začal sa teda živiť prácou, ktorú najskôr za trest vykonával ako „čierny barón”. Nezmyselné roky strávené na vojne mu tak predsa len niečo dali.

„Pracoval som v podniku Stavoindustria Zvolen, ale chodili sme po stavbách prakticky po celom strednom Slovensku. V praxi som sa naučil aj teóriu, a tak som si dodatočne urobil aj výučný list.“

archív pamätníkaOndrej Malček ako „čierny barón“.

„Boli ma nahovárať do strany a keby som vstúpil, tak som mohol robiť ako majster, ale ja som o tom nechcel ani počuť a vôbec nebanujem. Robotu som si urobil a boli so mnou spokojní. Poznal som výkresy, lepšie som sa v nich vyznal ako majstri. O tom všetkom totiž rozhodovali červené knižky.“ 

Práca Ondreja po rokoch priviedla aj do jeho rodiska, do Hriňovej, kde pracoval na stavbe strojárskej fabriky. Tu sa opäť stretol so svojou dávnou známou Paulínou Šulekovou. Paulína pracovala v kancelárii miestnej fabriky. Časom si čerství štyridsiatnici povedali, že život bude jednoduchší, keď ním pôjdu spolu. Tak sa aj zosobášili a žili v nájomnom byte. Po desiatich rokoch manželstva, hoci nemali potomkov, rozhodli sa postaviť si malý rodinný dom.

„Popozeral som si výkresy a plán. Premyslel som si to a žene som povedal, že by som si na to trúfol. Vtedy som mal päťdesiat rokov, a tak som ten dom postavil úplne sám. Iba raz mi boli chlapi pomôcť z roboty, inak som robil sám s manželkinou pomocou.“

Aj tu sa ukázal Ondrejov charakter a jeho pevná vôľa, ktorá sa zocelila hlavne počas rokov vojenskej služby a odstrkovania režimom po stavbách. Ako čerstvý šesťdesiatnik išiel do dôchodku. Hoci v novom ponovembrovom režime žije takmer už tri dekády, zásadné rozdiely v spoločnosti nebadá: „Tak ako vtedy, aj teraz o všetkom rozhodujú tí mocní, nám nič nezostáva, len sa podľa toho zariadiť.“