otec Ján Anděl, pôvodným povolaním obuvník vo firme Baťa, odišiel v roku 1939 do zahraničia, aby sa zapojil do boja proti nacizmu a nemeckej okupácii Československa. Rodina o ňom po celý čas vojny nemala žiadne správy, pamätníčka dodnes presne nepozná jeho vojnové aktivity a pôsobisko.
otec – zahraničného odboja
Otec Ján Anděl odišiel na jar 1939 cez Poľsko do Francúzska, kde vstúpil do cudzineckej légie. Absolvoval výcvik v Sidi Bel Abbés a stal sa legionárom 1. pluku cudzineckej légie v alžírskom meste Saída. Po vypuknutí druhej svetovej vojny bol preradený k československým jednotkám – najskôr k 1. pešiemu pluku v Agde, potom k 3. pešiemu pluku, a nakoniec slúžil v 1. delostreleckom pluku. Po kapitulácii Francúzska odmietol demobilizáciu, chcel ďalej bojovať proti nacistickému Nemecku. Na palube lode „Viceroy of India“ potom odišiel do Veľkej Británie, kde bol zaradený do delostreleckého oddielu. Neskôr slúžil v pešom prápore 1. československej brigády. Dlhšiu dobu pôsobil v brigádnických tankových dielňach. V júni 1944 bol prevelený k motostreleckému práporu, s ktorým sa zapojil do bojov pri obliehanom Dunkerque. Do vlasti sa vrátil v máji 1945 s americkou armádou.
V čase, keď otec bojoval v zahraničí za oslobodenie vlasti, živorila jeho rodina na Slovensku. Blažena s matkou bývali v obci Ivanka, o údržbu stavby sa však nikto nestaral, zatekalo tam a dom nakoniec spadol. Matka pracovala v Nitrianskych mlynoch a v Nitre tiež prespávala. Blažena sa presťahovala do dedinky Párovské Háje k tete, ktorá sa už starala o jej malého brata. Strýko pracoval na miestnom poľnohospodárskom statku a teta sa starala o svojich dvoch synov, synovca a neter, chovala domáce zvieratá a hospodárila na malom poli. V Párovských Hájoch začala Blažena chodiť do jednotriedky v miestnej škole. „Zažila som tam najkrajšie detstvo.“ S láskou spomína na pečenie chleba vo veľkej peci alebo na hry v lese.
Archív Blaženy BaborovejJán Anděl odišiel na jar 1939 cez Poľsko do Francúzska, kde vstúpil do cudzineckej légie.
Na jeseň 1945 sa celá rodina znovu spojila. Po návrate z vojny otec už nechcel žiť na Slovensku a usadil sa v západočeských Františkových Lázních, kam za ním v novembri prišla manželka s dcérou a o niečo neskôr aj syn. V meste manželia prevádzkovali menší hotel Biedermeier, pretože otec bol menovaný ako jeho národný správca. V objekte boli najprv ubytovaní americkí vojaci a po ich odchode slúžil ako sezónny hotel pre kúpeľných hostí. Najväčšou atrakciou hotela bola reštaurácia s terasou a rozsiahla záhrada, kde sa dalo opaľovať na ležadlách. Večer sa na terase usporadúvali tanečné zábavy. Andělovci bývali v malom byte na prvom poschodí hotela a stravovali sa v hotelovej reštaurácii.
nevydarený prechod hraníc
Pokojný život v kúpeľnom mestečku sa náhle skončil: „S prevratom vo februári 1948 sa môj otec nemohol zmieriť. Ja som vtedy mala 13 rokov, ale videla som, že otec sa ako západný odbojár nemohol zmieriť s tým, že tu komunisti vyhrali.“ Navyše ho náhle odvolali z funkcie národného správcu, a tak sa rozhodol, že s celou rodinou emigruje. So svojím plánom oboznámil tehotnú manželku, ale deti do poslednej chvíle netušili, čo ich čaká.
Nebol to prvý otcov prechod cez hranice do Nemecka. Pamätníčka spomína, že ešte pred februárom 1948 odviedol do západnej zóny Nemku, ktorá u nich vypomáhala v domácnosti a mala byť odsunutá do ruskej okupačnej zóny.
„Blažena sa podľa vlastných slov nestretla zo strany komunistov so žiadnou formou perzekúcie pre svojho otca.“
Po komunistickom prevrate pomáhal v emigrácii svojim priateľom a známym – účastníkom domáceho i zahraničného odboja, ktorí sa v nových pomeroch oprávnene cítili ohrození.
Skupinku utečencov úspešne previedol 25. marca 1948. Šli z Františkových Lázní okolo obce Libá na hranice. Prechod neprebehol bez problémov, pri dvore Sorkov (dnes Lužná) utečencov zadržali dvaja strážmajstri Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Blaženin otec ich však premohol a odzbrojil, pričom jedného príslušníka zranil.
Podobnú trasu prechodu zvolil aj 11. apríla 1948, keď s veľkou skupinou svojich známych prevádzal aj vlastnú rodinu. Utečenci sa stretli pri Labuťom jazere vo Františkových Lázňach spoločne postupovali okolo kúpaliska Jadran a ďalej lesnou cestou medzi rybníkmi. Keď vyšli z lesa, mali prejsť cestou a okolo dediny Libá prejsť do Nemecka. To sa však nepodarilo. Na ceste na nich čakali príslušníci ZNB, ktorí ich zadržali.
Archív Blaženy BaborovejNa jeseň 1945 sa celá rodina znovu spojila.„Asi okolo desiatej hodiny sme odišli. Nič sme nevedeli, jednoducho sme šli, boli sme veľká skupina, vrátane asi šiestich detí. Aj jedno malé dievča, ktorému rodičia povedali, že idú na ryby. Ona potom povedala, že viackrát už na ryby nepôjde. Postupovali sme smerom k hranici od Františkových Lázní. Niekto musel otca udať, pretože na nás už čakali. Nebolo to úplne na hraniciach, ostávali asi ešte dva kilometre. Ten, kto nás udal, musel vedieť, kadiaľ otec pôjde. Pohraničníci sa objavili, keď sme mali prejsť cez cestu. Myslím, že boli dvaja. Rozsvietili a skríkli: ,Stáť!' Povedala by som, že otec musel jedného z nich spoznať. Prevádzal, keď mal dotyčný službu, a musel sa s ním dohovárať, aby mohol previesť ľudí a nič sa im nestalo. Určite to s ním mal dohovorené aj tentoraz. Podľa spisov z vypočúvania sa otec na neho obrátil a povedal mu: ,Ty...!'- škaredé slovo, ja ho opakovať nebudem. A akoby na neho namieril, ale nič mu neurobil, pretože aj v spise sa uvádza, že otec mal pištoľ, ale nebolo z nej vystrelené. Neviem, prečo pohraničník vystrelil. Otec to dostal rovno do srdca a jednu ranu do členka, bol namieste mŕtvy. Myslím si, že otca pohraničník zastrelil, aby sa zbavil svedka, ktorému pomáhal pri prevádzaní. Zavreli by aj jeho. Keď bol otec mŕtvy, akoby sa nič nestalo.“
Materiály z Archívu bezpečnostných zložiek skôr naznačujú, že sa Ján Anděl stal obeťou spanikárenia a profesionálneho zlyhania jedného z pohraničníkov. Správa o zatknutí opisuje udalosti po zadržaní skupiny takto: „Medzitým sa Anděl, ktorý bol už vpredu, vrátil ku skupine a za pomoci dvoch mužov prepadol strážmajstra Řezáča so slovami: ,Ty kurva,' pričom pravdepodobne držal pištoľ. Strážmajster Řezáč, ktorý v pravej ruke držal samopal, sa snažil ľavou voľnou rukou odraziť Anděla. Keď strážmajster Lébr zbadal, že Rezáčovi hrozí nebezpečenstvo odzbrojenia, vystrelil na útočiaceho muža zo samopalu. Po tomto výstrele Anděl ihneď klesol k zemi a zároveň s ním aj Řezáč. Skupinu po vyzvaní, aby si ľahla na zem, zadržala hliadka ZNB, ktorá bola privolaná na miesto činu.“
„Niekto musel otca udať, pretože na nás už čakali. Nebolo to úplne na hraniciach, ostávali asi ešte dva kilometre.“
S prevádzačom teda pravdepodobne spolupracoval strážmajster František Řezáč, strieľal však druhý. Jiří Lébr svojou zmätenou streľbou do davu zabil Anděla a vážne zranil aj svojho kolegu. Ostatných zadržaných utečencov odviezli príslušníci ZNB do vyšetrovacej väzby v Chebe. Deti umiestnili do jednej z chebských materských škôl. Blažena s bratom a ostatnými deťmi tu strávili asi týždeň, kým si ich vyzdvihli príbuzní a známi. Po Blaženu si prišla jej kamarátka Ema Hladíková s rodičmi. Brata Jána sa ujala teta zo Slovenska, u ktorej zostal celé detstvo. Do Česka sa vrátil až neskôr ako vyučený automechanik.
život išiel ďalej
Blažena sa podľa vlastných slov nestretla zo strany komunistov so žiadnou formou perzekúcie pre svojho otca. Keď po jeho smrti prišla do školy, nikto sa jej na nič nevypytoval, nikto nemal žiadne poznámky. Žila celkom obyčajne. Po prepustení z vyšetrovacej väzby sa k nej pripojila matka a v októbri 1948 sa narodila sestra Pavla. Všetky tri potom prebývali v dome Hladíkovcov. V prízemí prevádzkoval Emin otec kníhtlačiareň a na poschodí obe rodiny bývali. Čoskoro však boli pre prevádzanie ľudí zatknutí a Hladík a ich deti sa museli odsťahovať k babičke. Pavla Andělová s dcérami mohla zostať vo Františkových Lázňach. Spočiatku sa živila pletením rukavíc pre továreň v Libe, neskôr pracovala ako servírka v dobročinnom domove.
Blažena po dokončení základnej školy nastúpila do výučby v odbore hodinár. Učilište sídlilo v Novom Meste nad Metují, kde bývala na internáte. Ako vyučená hodinárka pracovala len krátko v roku 1955 v klenotníctve v Aši. Mesto sa nachádzalo v tzv. hraničnom pásme, kam bol vstup povolený len na špeciálnu priepustku od Pohraničnej stráže. Mohli tam ísť len spoľahlivé a preverené osoby. Blažena priepustku bez problémov dostala, prípadom jej otca sa nikto nezaoberal.
Neskôr pracovala ako predavačka v klenotníctve v Chebe. Dochádzala tam zo svojho bydliska vo Františkových Lázňach. V roku 1957 sa vydala a krátko po sebe sa jej narodili dve dcéry. Po materskej dovolenke sa už do podniku Klenoty nevrátila, našla si zamestnanie v kúpeľnom zariadení vo Františkových Lázňach. Najprv tu pracovala sezónne a po krátkom úväzku v uhoľných skladoch nastúpila do kúpeľov na trvalý pracovný pomer. Neskôr vyštudovala večernú ekonomickú školu a pracovala ako účtovníčka kúpeľného strediska Balneo, odkiaľ vo februári 1990 odišla do dôchodku.
Po rozvode sa pamätníčka v polovici 60. rokov presťahovala z Františkových Lázní do Chebu, kde sa starala o svoju matku, ktorá mala vážne zdravotné problémy a onedlho zomrela. Blažena tu žila s dcérami a potom aj s druhým manželom. Ako dôchodkyňa sa venovala predovšetkým starostlivosti o vnuka.
Blažena Baborová sa v polovici 60. rokov presťahovala z Františkových Lázní do Chebu, kde sa starala o svoju matku.