ladislav mal vtedy len dva roky. Po otcovej smrti pracovala Ladislavova mama u gréckokatolíckeho farára Antona Šimka a Ladislava vychovávala babička, neskôr býval u brata. 

Ladislav Havrišák navštevoval meštiansku školu v Prešove. Farár aj Ladislavova mama sa potom presťahovali do Vyšnej Oľky (dnes už len Oľka) v okrese Medzilaborce. 

v slovenskej armáde

Narukoval dňa 1. 9. 1943 v Banskej Bystrici. Absolvoval tvrdý základný výcvik a potom boli vojaci zaraďovaní do jednotlivých špecializácií, Ladislav si vybral špecializáciu parašutizmus. Výcvik trval ďalších šesť mesiacov a potom bola jednotka presunutá do Zvolena. Tu už došlo k prvým zoskokom, pri jednom z nich mal obrovské šťastie."

„Ak teraz nevystúpi ten, čo to urobil, vyberieme náhodne dvadsiatich z vás a pri stodole budete zastrelení.“

Padal som do studne (v poli boli otvorené studne s korytami pre dobytok) a padák sa nemohol otáčať pre zaseknuté lano. Vravím si, to je môj koniec. Premýšľal som, či je studňa z betónu alebo z kameňov, takže by sa dalo, ak by nebola až taká široká, povedzme, sto centimetrov priemer, zabrať rozkročmo a rúčkovať. Mal som však obrovské šťastie, pretože som dopadol pár centimetrov od obrubníka."

slovenské národné povstanie – vo zvolenskej posádke

Zvolenská posádka už vedela o príprave Slovenského národného povstania a o prianí zaradiť vojakov do Československej armády. Nakoniec prišiel v noci 28. 8. 1944 poplach a nariadili im vybehnúť s plnou výzbrojou. Ladislav Havrišák bol ľahkým guľometníkom. V noci vyrazili nákladnými autami smerom na Vrútky.

Dňa 29. 8. 1944 prišlo bojové nasadenie.

„Mali sme obrovskú nevýhodu, že sme boli nasadení pod kopcom. Prieskum nezistil, že by hore boli mínomety alebo guľometné hniezdo. Tie len budú čakať, a ako budeme postupovať do kopca, tak nás zrovnajú. Nakoniec k tomu došlo. Postup bol veľmi pomalý a zrazu nás zasiahla obrovská mínometná paľba. Po určitom čase sme dostali rozkaz na ústup, pretože niekoľko príslušníkov roty bolo zranených.“

Najlepším kamarátom Ladislava Havrišáka bol Robert Kandlík. Poznali sa spolu už dlho, obaja slúžili u parašutistov v slovenskej armáde. V ťažkých chvíľach Slovenského národného povstania robil Ladislavovi Havrišákovi nabíjača.

„Dostali sme sa k lesu, dá sa povedať, že so zdravou kožou, a potom zrazu počujeme obrovský hvizdot. Ja som si ľahol za strom z jednej strany a Robert z druhej. Počul som len hlasný výkrik a potom ticho. Za chvíľku som sa obzrel a Roberta som uvidel roztrhaného. Hrozné. Plakal som ako malé decko.“

„Bola to nemecká čata, obkolesila nás a nemali sme šancu.“

Po nejakom čase stiahli rotu do Zvolena na odpočinok. Ladislav Havrišák bol pre ľahké zranenie krátko v nemocnici, ale potom ho znovu povolali do ďalších bojov v Žiari nad Hronom. Už nebol ľahký guľometník, ale bojoval s protitankovou puškou. 

„Mali sme výhľad z okraja Žiaru nad Hronom na južnú časť, kde by nás mohli napadnúť nemecké jednotky, hlavne tanky a lietadlá. Bola tam pokosená lúka a kôpky sena. Zrazu prišiel prieskumník Focke-wulf, párkrát to obletel, a  odrazu prileteli dva roje nemeckých lietadiel. Lúku totálne zbombardovali. Mysleli si, že sú tam zakopaní vojaci, lenže my sme boli v kopci. To sme mali obrovské šťastie.“

Potom prišli tanky a začala sa prestrelka. Keď dorazili k lúke, prišla nemecká guľometná a mínometná paľba a vojaci museli ustupovať do kopca. 

„Keď sme utekali, len som počul, ako sa vedľa mňa zarývajú guľky do zeme. Keď už som bol trošičku krytý, pozrel som sa na svoj vojenský plášť a ten bol až pod kolená rozstrieľaný, ale ja som nakoniec obišiel bez zranenia, čo je obrovské šťastie.“

slovenské národné povstanie – partizánske boje

Nacisti už začínali povstanie likvidovať, a tak bola rota Ladislava Havrišáka stiahnutá do Banskej Bystrice a začal sa ústup na Donovaly. V Tatrách bola armáda rozpustená a vojaci prešli na partizánsky spôsob boja. Niektoré partizánske skupiny však slovenským vojakom neverili, a tak museli bývalí vojaci vytvárať vlastné organizované skupiny. Ladislav Havrišák bol v partizánskej skupine s 15 vojakmi vrátane zdravotníka. Kvôli jedlu a spojeniu vykonávali výpad do dedín. 

„Postup bol veľmi pomalý a zrazu nás zasiahla obrovská mínometná paľba.“

„Niekto z dediny prezradil, že tam chodia partizánske jednotky. Nemci dedinu obsadili, ale my sme  o tom nevedeli. Hovorím: Tak pôjdeme zase, hádam to dobre dopadne. Bohužiaľ nás prepadli a nemali sme čas ani pípnuť. Z toho družstva padli štyria na mieste. Bola to nemecká čata, obkolesila nás a nemali sme šancu. Takto sme padli do zajatia.“

v Osvienčime a v Gere a v Hofe

Nemci transportovali partizánov, medzi nimi aj Ladislava, cez Poľsko do Nemecka. Prvá zastávka bola v Žiline. 

„Každý z nás rozmýšľal, ako by sa dalo z toho vlaku vyskočiť a zachrániť si život. Bohužiaľ, na každej stupačke, z jednej aj z druhej strany, stál Nemec s automatom.“

V Osvienčime väzňov prezliekli a niektorých, medzi nimi aj Ladislava, previezli do nemeckého mesta Gera. Ladislav bol vďaka svojej profesii zaradený do leteckých závodov na Messerschmitty a V1.

„Tam sme pracovali v strašných podmienkach – v diere a podobne. Mali sme tlmočníka, bol to Slovák. Síce nevedel veľa, ale dohovoril sa s nimi. V kuchyni boli najmä staršie ženy. Boli celé uplakané, keď videli, ako vyzeráme.“

Začiatkom apríla 1945 bol Ladislav Havrišák odsunutý do mesta Hof vzhľadom na blížiaci sa front, kde zažil významnú príhodu.

„Jeden z nás niečo vyviedol, zrejme ukradol vajíčko alebo niečo podobné. Nemci vyšetrovali, kto to urobil, no nikto sa nehlásil. Boli sme nastúpení na dvore, asi tri stovky, no nikto sa nechcel priznať. Nemec sa obrátil na tlmočníka a ten hovorí: ,Ak teraz nevystúpi ten, čo to urobil, vyberieme náhodne dvadsiatich z vás a pri stodole budete zastrelení.‘ Začali nás teda vyberať a aj ja som sa tiež dostal do tej skupiny. Zrazu niekto z davu zakričal na tlmočníka:  ,Ten to bol, čo tam leží.‘ Na zemi v stodole totiž ležal jeden muž, ktorý bol ťažko chorý a volal o pomoc. Tlmočník to povedal Nemcovi, ktorý šiel do stodoly a chorému mužovi uštedril asi päť rán. Tak nám zachránil život.“

stretnutie sa s mamou

Nakoniec bol Hof oslobodený americkou armádou. Ladislav Havrišák sa zotavil a cez Aš prešiel až na rodné Slovensko.

„Keď som prišiel domov a uvidela ma moja mama, začala predo mnou utekať. Susedka vedľa to počula a hovorí: ,Lado, Lado, my sme za teba mali dvakrát omšu. Ona dostala vo februári správu, že si mŕtvy.' Bežala za mamou a hovorí jej, že som to ja. Bola to veľká radosť.“

povojnová kariéra v letectve

Ladislav Havrišák pôsobil v armáde aj po vojne. Najprv na Slovensku, vo výcvikovom stredisku v Poprade a potom v Českej republike vo Vysokom Mýte. V roku 1948 sa oženil, ale vojenská kariéra ho tiahla inam. Výcvikové stredisko bolo presunuté do mesta Šahy na Slovensku pri maďarských hraniciach. Po pôsobení v Šahách a po ukončení ročnej škole v Prahe, putoval do technickej leteckej divízie v Piešťanoch, kde pracoval ako náčelník padákovej a výsadkovej služby a aj ako náčelník telesnej prípravy. Po zrušení divízie sa presunul na divíziu do Brna a nakoniec sa natrvalo usadil v Hradci Králové. Tam sa najprv stal náčelníkom zahraničnej letky a potom slúžil vo fotoleteckej skupine. 

v roku 2013 pre Post Bellum spracoval Luděk Jirka