ten status napísala jedna z našich profesoriek a mňa dostal do pomykova. V tom čase dokonca trochu nahneval. Možno nestihla zaregistrovať, že na februárové udalosti už reagujeme, možno si to všimla, no zdalo sa jej to primálo, možno to nakoniec neadresovala ani nám, ale absolventom a učiteľskému zboru. Najskôr však nie. V každom prípade ma to upútalo.
krásna lož
Som ešte mladá, iba študentka, ešte len ašpirujúca režisérka dokumentárnych filmov, nič, moja momentálna identita vo verejnom živote je veľmi malá. No aj napriek tomu vnímam, že študenti ako masa nesú v sebe veľké posolstvo. Stigmatizovaní minulosťou sme navždy zaradení ako nositelia zmeny, nová krv, sila, vytrvalosť a odhodlanie. Do istej miery sa to od nás dokonca požaduje. A je to prirodzené.
No teraz po nás nikto nič žiadať nemusel. Zo svojho piesočka nás zdvihla vražda a to, kto bol zavraždený. Mladí a čestní ľudia. Ján Kuciak zomrel iba pre to, že bol až priveľmi šikovný. Na Slovensku bola situácia dlhodobo zlá, veľa mladých ľudí správne vnímalo, že je niečo zhnité v základoch tohto štátu. Nemala som pocit, že by bolo veľa študentov ešte takých mladých alebo takých šťastných, že by si nevedeli predstaviť smrť. Pre niekoho sa študenti z letargie zobudili; pre mňa v nej nikdy neboli. Toto bolo cez čiaru pre všetkých vnímavých ľudí bez rozdielu.
„V kritickom okamihu našich dejín prehovorme. Nahlas.“
Bolo povzbudzujúce, že sa k tomu spoločnosť postavila tak, ako sa postavila. Protesty týchto rozmerov naozaj nie sú štandardom. Spoločnosť začala byť citlivejšia a pohotovejšie reagovala podľa všetkého aj vďaka tomu, že organizátorov protestov čiastočne nesprávne zaradili medzi študentov. Pre niekoho nevinných a úprimných, pre iného neskúsených, pre ďalších ľahko manipulovateľných. No pre všetkých nositeľov zmeny.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.