margita Hanzelová sa narodila ako tretia dcéra Štefana Krčíka a jeho manželky Emílie, rod. Vestenickej. Po sestrách Jozefíne a Emílii prišla na svet v júli 1927. Jej otec Štefan bol murárom, podobne ako mnohí muži z Bojníc. Keďže by toto povolanie rodinu neuživilo, hospodárila rodina na dvojhektárovom poli, ktoré im malo pomôcť v neľahkých krízových rokoch prežiť. „Otec ako murár robil len pol roka, prakticky od jari do jesene, a vtedy musel zarobiť na celý rok, aby sme ako rodina prežili. Ak bolo roboty menej, mali sme problémy.“ 

V čase murárskej sezóny bol živiteľ rodiny často mimo domova a jeho manželka s troma dcérami sa o hospodárstvo museli starať samy. „Murári z Bojníc, vrátane Margitinho otca a uja, chodili stavať nové domy do Kremnice, pretože tam boli často ešte drevené domčeky.“

archív pamätníčkyMargita Hanzelová pred svadbou.

V medzivojnovom období v meste pôsobil ako dekan Karol Anton Medvecký. Bol to významný etnograf, československý politik a istý čas dokonca aj starosta mesta. 

Na túto slovenskú osobnosť má Margita veľmi dobré spomienky. „Mal veľmi rád malé deti. Hovorili o ňom, že bol prísny, ale to skôr na takých dorastajúcich chlapcov, na nás malé deti bol veľmi dobrý. Mal aj silné sociálne cítenie, pomáhal ľuďom a deťom, ktoré sa mali zle.“

S týmto významným spoločenským a cirkevným predstaviteľom zažili deti aj niekoľko úsmevných situácií, hoci on o tom ani nevedel. „Pán prepošt mával strašne dlhé kázne, trvali aj hodinu. A my, také druháčky-tretiačky sme tam pri ňom museli stáť a počúvať. No a bolo nám to dlho! Keď povedal: ‚Mladí a starí, bedlivo počúvajte!‘ To sme vedeli, že je to len pol kázne. Keď zbadal, že sa tam len obšmietame a je nám dlho, niekedy kázeň aj skrátil.“ Hoci boli dievčatá na školu nadané, rodičia ich vzhľadom na okolnosti výraznejšie podporovať nemohli. Najskôr to pocítila najmladšia Margita, ktorá po ľudovej a meštianskej škole nastúpila na odbornú, tzv. rodinnú školu do Prievidze. 

„Tam sme sa učili všetky domáce práce, ale na vyššej úrovni. Mala som tam chodiť štyri roky a ukončiť štúdium maturitou. Avšak  keďže mi rodičia nemali odkiaľ dávať potrebné veci, musela som školu po dvoch rokoch nechať.“ Podobný osud čakal  aj jej najstaršiu sestru Jozefínu. Tá, aj napriek veľkému talentu a chuti  ďalej sa vzdelávať, musela pre nedostatok prostriedkov odísť pracovať do Baťových závodov. „U Baťu robila skoro desať rokov, keď sa ako 29-ročná po nasporení nejakých peňazí rozhodla ísť na medicínu. Hoci jej na fakulte neverili, že po toľkých rokoch môže prijímačky zvládnuť, urobila ich ako jedna z najlepších. Tak excelovala aj počas celého štúdia a lekárkou sa nakoniec aj stala.“

krutosť vojnových rokov

Keď krajinu zasiahli dôsledky druhej svetovej vojny, všetky problémy rodiny išli bokom. Prvú skúsenosť na toto tragické obdobie mala dospievajúca Margita pri deportáciách židovského obyvateľstva. „V Bojniciach sme mali niekoľko židovských rodín. Išlo o menších obchodníkov. Boli to veľmi slušní a dobrí ľudia. Nikomu nikdy nič zlé neurobili, bolo nám ich veľmi ľúto.“ Margity sa však deportácie Židov dotkli ešte osobnejšie, keď na zoznamoch deportovaných osôb boli aj jej spolužiačky a kamarátky. 

„Mali odviesť aj moju spolužiačku Jucku Kelermannovú. Sedávala predo mnou, bola múdra a perfektne rozprávala po nemecky. Jedného dňa mi v škole povedala, že mi dá kufor so svojimi šatami. Hovorí mi: ‚Vieš čo, vezmi si ten kufor mojich šiat. Budú ti dobré, veď sme rovnaké. Sotva sa ja odtiaľ vrátim.‘ Ja jej na to: ‚Jucka, neexistuje! Mne starká ušije zo starých sukieň všelijaké šaty.‘ Ja som nemala neviem čo, ona sa pekne obliekala, veď mali malý obchodík v Dlhej ulici.“

archív pamätníčkyMargita Hanzelová s rodinou.

Margita tak posledný dar od svojej kamarátky odmietla. Zakrátko odviezli vlakom Jucku a jej trojročnú sestričku Moniku. 

„Ich mama potom chodila ku každému vlaku a vyčkávala ich: ‚Už prídu domov, prídu!‘ Kdeže! Už boli zabité v plynovej komore. To bolo hrozné! Aj Jucku, aj to krásne dieťa, tú Moniku, zabili! Zadusili ich v tej plynovej komore.“ Po deportáciách musel ísť život ďalej. Hrôza vojny sa však rodiny Krčíkovcov dotkla ešte skôr, ako vypuklo povstanie či prišiel z východu front. Margitin strýko, otcov brat Jozef, bol organizovaný ako člen vtedy ilegálnej komunistickej strany. Keď to spravodajské služby zistili, okamžite začali po ňom pátrať. On sa o hroziacom nebezpečenstve dozvedel a ukryl sa mimo obce. 

„Chodieval domov len niekedy večer, nechať si oprať a najesť sa.“ Keď sa ho bezpečnostným zložkám nepodarilo chytiť, tieň podozrenia padol na Margitinho otca Štefana, ktorý mal byť bratovým pomocníkom. Ten však v strane ani v činnosti pripravovaného odboja zaangažovaný nebol, ale to na vyšetrovateľov nijako neplatilo. „Otca preto zatvorili, ja som chodila ešte len do tretej alebo štvrtej triedy. Najskôr bol vo vyšetrovačke v Prievidzi, tam som ho niekedy cestou domov videla, aj sme si zakývali. Bolo tam aj viacej robotníkov, čo nesúhlasili s nemeckým režimom. Otca potom odsúdili a previezli do inej väznice, bol chudáčik zavretý skoro pol roka. Najviac to bolo cítiť v lete, vtedy sme ho najviac potrebovali. 

archív pamätníčkyMargita Hanzelová v 40. rokoch.

Keď on v lete nerobil, báli sme sa, že zimu neprežijeme.“ Štefanovo väzenie spočiatku vyzeralo veľmi zle, ale po zoznámení sa so situáciou si obávaného riaditeľa väznice získal tým, že sa mu ponúkol, že opraví pustnúce budovy väznice. „Ten riaditeľ bol veľkým postrachom, vraj väzňov bil. Tiež však pochádzal z tohto kraja a vypočul si otcov návrh, že by mohol opraviť budovy v zlom technickom stave. Riaditeľ súhlasil, a zabezpečil všetok potrebný materiál. Tak otec prečkal svoj trest.“ Po návrate domov sa už blížil front a najťažšie chvíle rodinu Krčíkovcov len čakali.

prechod frontu a zázračne nevybuchnutá mína

Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa život Bojničanov zásadne zmenil. Nemecké vojská začali obsadzovať územie Slovenska. Okrem bojov a prepadových akcií, ktorými bolo neraz zasiahnuté bežné obyvateľstvo, sa s nemeckými vojakmi stýkali obyvatelia aj tak, že istý čas bývali v ich domoch. Inak to nebolo ani u Krčíkovcov. 

Dva týždne boli v ich dome nasťahovaní vojaci. „Ja som na nich nemala zlé spomienky. Pamätám si, že boli veľmi slušní a čistotní. Iná vec bola otázka bojov a vojny, ale my doma sme s nimi mali dobré skúsenosti, hoci otec ich pre  prenasledovanie jeho brata a jeho väznenie veľmi rád nemal.“ Spomenuté boje v Bojniciach a na okolí neboli jednoduché. V okolitých lesoch sa tiež pohybovali partizáni, preto aj mesto zažilo mínometnú paľbu a ostreľovanie, pri ktorých zahynulo viacero nevinných civilov. 

Po potlačení Nemcov prišla do Bojníc, aj do domu Krčíkovcov, oslobodenecká armáda. Tá sa v meste zdržala tiež niekoľko týždňov. „U nás bývali Rumuni. Pamätám si na jedného vojaka, ktorý plakával, keď sa na mňa pozeral. Keď sa ho mama po maďarsky opýtala, prečo plače, hovoril, že také dievčatko ako som ja, má on doma. Mala som také červené sandáliky a on hovoril, že tá jeho dcéra chodí doma bosá, či mu ich nedám. Aj som tak urobila, ale nedoniesol jej ich. Dopočuli sme sa, že ho niekde zabili.“

Príbehy s vojakmi bývajúcimi v meste mali aj krajšie konce. Keď bola Margita po rokoch s manželom na dovolenke v Bulharsku, na trhu sa rozprávali s nejakým Rumunom. Pri rozhovore zistili, že aj on býval počas prechodu frontu v Bojniciach, a mohol tak nechať pozdraviť „svoju“ rodinu, u ktorej býval. Rodina Krčíkovcov vedela ešte pred príchodom frontu, že prechod vojny nemusí byť ľahký a že pri bojoch armád im bude hroziť nebezpečenstvo smrti. „Otec preto vybudoval medzi stromami na konci záhrady bunker, kde sme sa mohli v nebezpečenstve schovať. Urobil to dobre, boli tam také prične, kde sa dalo spať, kde by sme mohli prečkať aj niekoľko dní.

archív pamätníčkyManžel Vincent s dcérou Oľgou.

Rodina síce dúfala, že bunker nebudú musieť využiť, ale opak bol pravdou. Pri prechode frontu sa tam Krčíkovci schovali. „Už sme tam boli nasťahovaní a mali sme tam skoro všetko potrebné, keď si mamička spomenula, že v zhone zabudla na stole šunku a poslala ma po ňu.“

Margita išla dlhou záhradou a sadom do domu, šunku zobrala a vracala sa naspäť schovať do bunkra. To už bolo počuť paľbu, ktorá sa k mestu blížila. „Ako som utekala hore, nejaké dva metre odo mňa čapla taká metrová štangľa. Najprv to dymilo, krútilo sa. Keby som sa pohla o krok vpred, zabilo by ma to. Ale ja som ostala stáť, pozerala som sa na to. Vrndžalo to ešte, na zemi sa to nadhadzovalo. Nevedela som, čo to je, flinta to nebola. Bola to mína. Tá by ma bola zabila. Mama už nariekala, lebo oni si už mysleli, že som mŕtva. Hodila som sa do medze, a kým to vrndžalo, ani som nevstala, len som kričala: ‚Mamička moja, už som zabitá, už som zabitá!‘ Mama to počula do bunkra. ‚Ale keď kričí, hádam nie je zabitá.‘ Potom som sa nejako vytiahla aj s tou šunkou a s vandlíkom, a mali sme na dva dni čo jesť.“

dôsledky vojny

Margita tak bola vo veľkom nebezpečenstve smrti, ale vďaka šťastiu mína pri nej nevybuchla. Toľko šťastia nemal starší brat jej budúceho manžela Ján Hanzel. „Bol to veľmi dobrý človek, nemal ani tridsať rokov, staral sa nielen o svoju ženu a dve deti, ale živil a podporoval v štúdiu aj svojho mladšieho brata, lebo ten bol ako 16-ročný polosirotou.“

Margitin neskorší manžel, vtedajšia známosť Vincent Hanzel, sa po smrti brata, svojho podporovateľa, dostal do veľkých problémov. Študoval na odbornej Vyššej škole staviteľskej v Bratislave a bez peňazí mu hrozilo, že by musel zo štúdia odísť. „Radil sa aj s mojím otcom, že čo má robiť. Ten mu poradil, že by som mu mohla finančne pomôcť aj ja, ale on to razantne odmietol. Potom si našiel jedného starého mládenca z mesta a ten mu peniaze na školu požičal.“ Vincent bol však usilovný a popri štúdiu si našiel čiastočné zamestnanie, čo mu pomohlo pôžičku skoro splatiť. Kým študoval, Margita už pracovala ako účtovníčka. 

„Tá práca ma bavila, aj som ju dobre ovládala, mala som na ňu talent.“ Po dokončení Vincentovho štúdia sa pár zosobášil a postupne sa im narodili dve dcéry. Vincent pracoval ako stavebný dozor a stavebný inžinier, hoci vysokú školu nemal. „Na prácu bol veľmi nadaný a v okolí bol výnimočným odborníkom na nosníky a mosty.“ Život ďalej utekal a časom sa objavili jeho problémy so srdcom. Tie boli nakoniec vážnejšie a viedli až k Vincentovej predčasnej smrti. Nemal ani 60 rokov. 

„Bolo to veľmi ťažké obdobie, ale mohla som sa venovať aspoň práci v učtárni, v ktorej som zodpovedala za všetky poskytované služby v celom Prievidzskom okrese.“

Na dôchodku pani Margite zostali spomienky a koníček v podobe zbierania materiálov a legiend viažucich sa k dejinám Bojníc a celej hornej Nitry. „Mňa toto zaujímalo od detstva a doteraz sa tomu venujem, toto je moje!“ Margita je preto aj výraznou pomocou miestnemu múzeu ako dokonalý zdroj piesní a tradícií. O jej bystrej mysli svedčí aj to, že všetky jej sestry sa dožili viac ako 90 rokov a Margita spolu s najstaršou Jozefínou ašpiruje aj na oslavu storočnice.