Súboj dvoch svetov

keď sa stretnú traja právnici, v priemere zaznie päť rôznych názorov. To je, samozrejme, vtip. Čo už vtipom nie je, že zákony sa dajú vykladať prinajmenšom dvoma spôsobmi. Jeden je takzvaný gramatický, druhý teleologický. 

Napríklad v článku 40 Ústavy sa hovorí: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky, za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Gramatický výklad kladie dôraz na spojenie, že každý má právo na bezplatnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia. Teda každý, kto je poistený, má právo na bezplatnú starostlivosť. Teleologický výklad (interpretuje sa duch a zmysel) kladie dôraz na poslednú vetu súvetia. O tom, ktorá zdravotná starostlivosť bude hradená a v akom rozsahu (plne alebo čiastočne) bude ustanovené v zákone.

Dvadsaťšesť slov a úplne opačný výklad ich významu. Spomínam si, ako mi vtedajší prezident Gašparovič pri audiencii uňho hovoril, že je tvorcom našej Ústavy a ako strašne nechcel tú poslednú vetu súvetia. Nuž, do Ústavy je zakomponovaná celá Listina práv a článok 40 je z nej doslova prevzatý. Mohol nechcieť, ale nič viac.

Najväčšími zástancami gramatického výkladu článku 40 sú naši akože socialisti. Majú geneticky nakódovanú komunistickú mantru o zdravotníctve zadarmo. To má katastrofálne dôsledky na zdroje v zdravotníctve aj na zdravotný stav obyvateľstva. Nie je to tak dávno, keď bolo zdravotníctvo u nás akože zadarmo. Výsledkom bolo, že meškalo asi 50 rokov za európskym priemerom. V podobnom duchu je ďalšia mantra kryptokomunistov: že štát musí garantovať napríklad zdravotnú starostlivosť. V nijakom zákone ani v Ústave to nie je priamo napísané. Vychádzajú z výkladu úlohy štátu, ktorá sa skrýva v tzv. pozitívnom záväzku štátu. Kardinálnou otázkou je, ako má štát zabezpečiť Listinu práv.