do základnej školy v Prahe prišli v priebehu školského roka dve nové dievčatá, dvojčatá Jana a Milada Ryňákové. Hoci to boli malé deti, sprevádzala ich povesť triednych nepriateľov. To sa odrážalo aj na známkach, ktoré dostávali, aj keď preberanú látku vedeli. Ani jedna tomu nerozumela a doma im rodičia nič nevysvetlili. Keď už sa s novou triedou trochu zžili, sťahovali sa zase inam. A o chvíľu zase. Za prvých päť rokov školskej dochádzky celkom štrnásťkrát.
kapitalista a vykorisťovateľ
Jana Eliášová, rodená Ryňáková, prišla na svet 22. augusta 1947 v Humennom na Slovensku ako mladšia z dvojčiat. Rodičia sa na Slovensko vrátili po vojne z Prahy, kde sa otec Ján vyučil a za vojny zoznámil s mamou Miladou. Vzali sa a roku 1942 sa im narodil syn. Mama pracovala ako účtovníčka a otec si v Humennom zaobstaral pílu a malú továreň na výrobu nábytku. Zamestnával dvadsaťpäť ľudí, čo po prevrate vo februári 1948 bolo komunistom tŕňom v oku. V ich prospech hovoril aj zákon, v ktorom stálo, že kto zamestnáva viac ako pätnásť ľudí, je kapitalista a vykorisťovateľ. Jána Ryňáka nakoniec udal zamestnanec, ktorého vyhodil pre opitosť.
Jana Eliášová pozná celý príbeh z rozprávania. „Mamička na Slovensko ísť nechcela a v roku 1948 dúfala, že otec podnik predá a vráti sa do Prahy. Už to nestihli. Jeho bývalý zamestnanec ho udal, že kšeftuje s drevom. Na jar 1949 otca zatkli a odsúdili na trest väzenia v uránových baniach v Jáchymove. Mamičke a jej bratovi právnikovi sa s pomocou úplatkov podarilo trest znížiť na desať rokov nútených prác."
archív pamätníčkyJana Eliášová za mlada.
Ešte toho istého roku sa mama s deťmi presťahovali späť do Prahy, a potom k starej mame do Kněžíc. Otec najprv pracoval v Jáchymove v uránových baniach, potom rúbal uhlie a následne ho preradili opäť na urán. Aby mu bola rodina nablízku, sťahovala sa s ním. V dôsledku toho deti neustále menili školy.
„Mám rada zmenu, ale ako dieťa som tým trpela. Nemala som kamarátov, zle som sa začlenila. V každej škole boli v učive niekde inde, a než sme to dohnali, zase sme sa sťahovali inam. V jednom školskom roku trikrát, v kalendárnom štyrikrát. Navyše nás sprevádzala povesť triednych nepriateľov, takže na nás učiteľky sedeli. Dávali nám zlé známky, aj keď sme všetko vedeli.”
Ako najhorší vnímala fakt, že rodičia im nepovedali, čo je dôvodom častého sťahovania, prečo otec stále mení prácu a prečo sa na ne deti v škole pozerajú cez prsty.
„Mala som im to za zlé. So sestrou sme cítili, že sa v rodine niečo deje, ale pravý dôvod sme zistili až v roku 1968, keď naši žiadali o reštitúcie. Až vtedy som sa dozvedela, že otec bol zavretý ako politický väzeň.”
Mamina rodina žila v predstave, že otec určite musel niečo urobiť, keď bol zavretý a dostal taký vysoký trest. Mama na to, bohužiaľ, pristúpila tiež, čo poznamenalo ich spolužitie. V ťažkých chvíľach svojho muža nepodržala a on jej to nikdy neodpustil. Dvakrát sa rozviedli. S maminými príbuznými sa z toho dôvodu veľmi nestretávali. Otec bol sirota a mal o dvanásť rokov staršiu sestru. Tá jediná verila, že nič nevykonal. Žila v Humennom a Jana Eliášová spomína na návštevy u nej.
„Teta nás vždy vyparádila a vyrazili sme do mesta k takému pseudozámočku, kde sme vtedy bývali a kde mal otec pílu a továreň. Doviedla nás k plotu a povedala: ,Dievčatá, toto je vaše.’ Bola tam ceduľa s červeným nápisom, ktorú boľševici zabielili, ale písmená sa aj tak dali prečítať. Stálo tam: ,Stolné a nábytkové stolárstvo Ján Ryňák.’“
Teta jediná občas deťom povedala, čo sa v rodine deje. Na základe toho sa s ňou mama nezhodla a prerušili kontakt.
příbram, mesto zasľúbené
V roku 1959 prišla rodina do Příbramu, kde otec po skončení trestu pokračoval v práci v uránových baniach. Dostali pekný byt na novovybudovanom sídlisku s výhľadom na stavenisko kultúrneho domu. Ten stavali, tak ako celú novú Příbram, väzni. Jana so sestrou sa na nich pozerali z okna a vymýšľali si, čo tí chlapi asi urobili, koho zabili či okradli. Až neskôr si pamätníčka uvedomila, že to boli tiež politickí väzni a ako ťažké bolo pre jej otca, keď musel počúvať také reči.
„On presne vedel, kto sú, pretože mali na chrbte alebo na rukáve našitý červený trojuholník. Ale všetci väzni po skončení trestu museli podpísať mlčanlivosť pod hrozbou, že ich opäť zatvoria, takže otec o tom mlčal ako hrob."
Příbram v tej dobe lákal veľa ľudí vďaka množstvu kráľovsky platenej práce v uránových baniach. Priemerný plat v republike sa pohyboval okolo 1 500 Kčs za mesiac, ale baník v uránových baniach mal mesačne 10 000 Kčs a často ešte aj príplatky. Väčšina spotrebného tovaru a jedla bola bez problémov dostupná, na trhu chýbala len zelenina a ovocie. Kým bol otec vo výkone trestu, platil zo svojho zárobku dlhy, ktoré mu súd vymeral. V Příbrame to už bolo inak. Časom zložil strelecké skúšky a pracoval v baniach ako strelmajster. Mama sa živila ako mzdová účtovníčka.
Pamätníčka nastúpila na základnú školu v Brezových Horách, kde nárast počtu obyvateľov spôsobil, že školský rok končila jedna trieda a po prázdninách žiakov rozdelili do troch nových tried a pridali k nim deti, ktoré sa cez leto do Příbramu presťahovali.
triedneho nepriateľa je nutné mať na očiach
Jana Eliášová sa konečne začala cítiť ako doma, avšak ani v Příbrame sa komunistickej perzekúcii nevyhla. Napriek jej naliehaniu ju nechceli prijať medzi pionierov. Ako dieťa sa cítila ukrivdená, pretože všetky ostatné deti už pioniermi boli. Až ako dospelá na to bola pyšná. Do Pioniera ju nakoniec doviedla triedna učiteľka, ktorá razila heslo, že triedneho nepriateľa treba mať na očiach. Pamätníčka rada čítala a išla jej recitácia. Vďaka tomu jazdila na rôzne súťaže a umiestňovala sa na popredných miestach. Aj napriek výborným výsledkom na základnej škole neprichádzalo štúdium na gymnáziu, vtedy Strednej všeobecnovzdelávacia škole (SVVŠ), do úvahy. Sestry Ryňákové mohli ísť len na strednú poľnohospodársku školu do Breznice.
„Dlho som si myslela, že je to moja chyba, že ma na gymnázium neprijali. Keď som sa však mala možnosť po rokoch pozrieť do školského archívu, zistila som, že sestra Milada prijímačky neurobila, ale ja áno. No bola tam poznámka, že nástup na štúdium je nežiaduci.”
Neskôr si diaľkovo dokončila SVVŠ v Příbrame a trojročnú pedagogickú nadstavbu v Prahe so zameraním na učiteľstvo pre materské školy. Mala už rok praxe, dostala teda odporúčanie na štúdium – triedny pôvod už nikto neskúmal. Stále jej ho však vytýkali v kádrových materiáloch.
archív pamätníčkyŠkolský rok 1956/57.
Keď prišiel rok 1968, počula Jana na Václavskom námestí v Prahe prejav Alexandera Dubčeka a Jozefa Smrkovského. Prvý z nich jej prišiel naivný, druhý zasa veľavravný, na spoločenské zmeny sa však tešila a dúfala v lepšie zajtrajšky.
Otec v tom čase požiadal o rehabilitáciu, ktorá sa, našťastie, stihla kladne vybaviť. Vtedy sa pamätníčka prvýkrát dozvedela dôvod častého sťahovania aj to, prečo rodina prišla o majetok na Slovensku.
príklon k disentu
Po štúdiu na pedagogickej škole dostala Jana Eliášová umiestnenku do materskej školy v Dobříši. Riaditeľka bola zarytá komunistka a s pamätníčkou mala neustále rozpory ohľadom vedenia detí v škôlke. Po prvej materskej dovolenke prijala Janu späť, ale po tej druhej už nie. Aby sa jej zbavila, zariadila jej miesto riaditeľky materskej školy v obci Ouběnice, ktorú Jana Eliášová viedla niekoľko rokov.
V roku 1978, keď Ondřej Stavinoha vyhodil do povetria bronzovú sochu Klementa Gottwalda na námestí v Příbrame, boli všetci riaditelia materských škôl zvolaní na poradu. Jana Eliášová sa pri spomienke na schôdzi usmieva: „Dôrazne nám oznámili, k akému záškodnickému činu došlo a aká je to tragédia pre celý národ, že tá socha vyletela do vzduchu. Dosť nás to pobavilo a myslím, že takmer všetci mali čo robiť, aby zachovali vážnu tvár.”
V osemdesiatych rokoch sa Jana Eliášová pripojila k disentu. Jej muž Pavol Eliáš bol džezmen a v Příbrame vytvoril Big Band. Často jazdili do Prahy. V roku 1986 sa jej prvýkrát do ruky dostali samizdatové Lidové noviny. Spoločne s mužom ich vozili do Příbramu a rozdávali známym. Nikdy z toho nemali problémy, ale pamätníčka priznáva, že mala strach, aby ich nechytili, keď noviny prevážali z Prahy autobusom. Zvažovali aj podpis Charty 77. „Nakoniec sme to neurobili, ale dodnes ma to mrzí. Aspoň sme ju distribuovali po Příbramu.”
Podľa slov Jany Eliášovej už boli komunisti od polovice osemdesiatych rokov bezradní. Raz vtrhli v Prahe do kaviarne Viola, všetkých legitimovali, ale potom už nevedeli, čo ďalej. V roku 1989 sa pamätníčka zapojila do Občianskeho fóra v Příbrame a prekvapilo ju, koľko ľudí s komunistami nesúhlasilo a angažovalo sa v revolučnej dobe.
V roku 1991 zásluhou brata, ktorý celý život zhromažďoval informácie o otcovom zatknutí, požiadali o reštitúciu majetku na Slovensku. Uspeli len čiastočne. Píla ešte stála, ale namiesto továrne bolo hospodárstvo, za ktoré dostali peňažnú náhradu. Pozemky už reštituovať nestihli.
Dnes žije Jana Eliášová v Skalici pri Dalekých Dušníkoch. Je rada, že režim padol a že človek môže v slobodnej spoločnosti rozvíjať svoj potenciál. Pre útlak komunistov a nemožnosť študovať trpela celý život komplexom menejcennosti. Zdôrazňuje, že ľudia rýchlo a ľahko zabúdajú, aký režim tu vládol štyridsať rokov. A že nie je možné, aby sa komunistická strana tvárila, že sú to iní ľudia, než boli predtým.
Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.
11. novembra 2018 organizujeme verejnú zbierku ku Dňu vojnových veteránov, kedy si pripomíname ukončenie bojov 1. svetovej vojny.
Odvtedy je symbolom veteránov vlčí mak. Červené kvety pokrývali hroby padlých vojakov na západnom fronte. Pripnutím symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo vojakov a vzdávajú im úctu.
Výťažok zo zbierky bude použitý nielen na zdokumentovanie ďalších príbehov vojnových veteránov, povstalcov a odbojárov, ale aj na zrealizovanie zážitkových workshopov pre deti, aby sa o prí-behoch dozvedeli.
Vďaka našim hlavným partnerom Nadácia Orange, Fond na podporu umenia a Fond na podporu kultúry národnostných menšín budeme mať k 9.11. zrealizovaných od januára už 70 workshopov pre základné a stredné školy, a teda naplnené počty z projektov.
Už teraz však máme do konca roka naplánovaných ďalších 25 workshopov. Nové termíny stále pribúdajú. Aj preto realizujeme verejnú zbierku Deň vojnových veteránov.
Prispejte a pripnite si spolu spolu s nami 11.11. na Deň vojnových veteránov, vlčí mak. Dobrovoľníkov s pokladničkami nájdete priamo v uliciach týchto slovenských miest: Bratislava, Košice, Trnava, Banská Bystrica, Žilina, Prešov, Nitra, Trenčín, Banská Štiavnica, Humenné, Zvolen, Poprad, Rimavská Sobota a Liptovský Mikuláš.
Prispieť ale môžete aj online >>> https://postbellum.darujme.sk/1921/
Bližšie informácie o miestach konania zbierky nájdete na internetovej stránke: www.denveteranov.sk.