Pieta Eduarda Gregora z Tajova

sté výročie vzniku Československa nie je oprášením iba veľkých dejín, ale aj malých príbehov jednotlivcov. Jedným takým je príbeh československého vojnového veterána Eduarda Gregora, brata Jozefa Gregora Tajovského.

Strašné prvenstvá prvej svetovej vojny – nasadenie chemických zbraní na fronte, použitie guľometných zbraní či vyskúšanie tanku – si vyžiadali milióny ľudských životov vojakov i civilistov. Krutým defilé v závere vojny bola epidémia španielskej chrípky, ktorá stála život ďalších 20 až 40 miliónov.

Podľa informácií francúzskej tlačovej agentúry AFP päť až šesť miliónov vojakov sa síce z bojov vrátilo, no s doživotnou spomienkou na vojnu: ako mrzáci. Svoje zohral aj alkohol, ktorý vojaci dostávali na fronte v pravidelných prídeloch najmä pred útokmi. Spolu s cigaretami bol zlým sprievodcom návratu do civilného života. Mnohí preto cestu k rodinám nezvládli a ukončili svoj život samovraždou, o čom informuje najmä dobová cirkevná tlač.

„Na rozdiel od tisícov padlých spolubojovníkov hrôzu na Piave prežil.“

O to pozoruhodnejší je príbeh návratu mladého dvadsaťdvaročného veterána prvej svetovej vojny Eduarda Gregora z Tajova pri Banskej Bystrici, brata kapitána československých légií a neskôr podplukovníka Československej armády spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Hoci sa Eduard Gregor do rodiska vrátil bez pravej ruky, stal sa z neho i napriek hendikepu umelec, ktorý dokáže svojím životným príbehom inšpirovať aj dnes ľudí s extravagantným životným štýlom na pozoruhodné činy. Tento rok – rok osmičkových výročí – sa jeho rezbárska práca ocitla na Bratislavskom hrade.

richtárov syn

Krvavá, červená rieka. Tak pre krutosť bojov v jej okolí, ktoré v závere prvej svetovej vojny trvali neuveriteľný rok, zvyknú odborníci výstižne označovať rieku Piava, pretekajúcu Benátskom v Taliansku. Piava je nevinná riečka. Keď však pojala do svojho pokojného toku roztápajúci sa sneh, premenila sa na divokú riavu, ktorú nedokázal prebrodiť ani dospelý muž. Talianski vojaci, ktorí prevŕtali okolitý skalný terén svojimi skrýšami, tu prakticky celú vojnu striehli v bezpečí a s istotou na živý terč protivníka. V skalnom teréne sa totiž nedalo zakopať, a tak boli vojaci rakúsko-uhorskej armády ľahkou korisťou pre talianske guľomety.

Jednou z nich sa stal aj mladý Eduard Gregor. Na rozdiel od tisícov padlých spolubojovníkov hrôzu na Piave prežil. Daň, ktorú zaplatil, bola však krutá – prišiel o pravú ruku.

Vo vidieckom prostredí rodného Tajova nebol Eduard po návrate svojmu otcovi – richtárovi Alojzovi Gregorovi, po matke potomkovi zemianskeho rodu, veľkou oporou na gazdovstve. Eduard musel zvládnuť najmä denné úkony osobnej hygieny, prípravu stravy, no napríklad aj písanie. Dôkaz o tom, že sa mladý Eduard Gregor nepoddal nepriazni osudu, nachádzame v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine.