Hviezdne mapy

okrídlenú vetu Immanuela Kanta zo záveru Kritiky praktického rozumu o tom, že sú dve veci, ktoré napĺňajú ľudskú myseľ „vždy novým a vzrastajúcim obdivom a hlbokou úctou“, uzatvárajú slová: hviezdnaté nebo nado mnou a morálny zákon vo mne. No Kant tým s hviezdami nekončí a hovorí, že práve nekonečné hviezdnaté nebo (čiže nočná obloha) takmer úplne likviduje dôležitosť človeka, tohto maličkého zvieracieho tvora. Kantovi je navyše ľúto, že najnádhernejší pohľad, ktorým sa začalo ľudské pozorovanie sveta, viedol napokon vďaka „rozletom génia“ k špekulantskej astrológii, a nie ku kritickej vede o hviezdach. Kant svoju knihu napísal v roku 1781, v čase, keď sa končí zlatý vek kartografie nočnej oblohy, presne ten vek, do ktorého pozýva talianska medievalistka Elena Percivaldi vo svojich Atlasoch hviezdnej oblohy.

nebeské premeny

Kniha Eleny Percivaldi sa venuje hviezdnym mapám v rozmedzí od 16. až po začiatok 19. storočia. Ak by sa niekomu zdalo, že sú to len zozbierané staré medirytiny alebo papierové karty, bol by na omyle. Percivaldi nám prostredníctvom týchto unikátnych obrazov rozpráva neobyčajný príbeh. Na jeho úplnom začiatku stoja mnohí starovekí hvezdári, no zlatý vek hviezdnej kartografie otvára až Johann Bayer (1572 – 1625) a jeho Uranometria. Ako upozorňuje autorka, uranometria bola náprotivkom geometrie. Prvá z nich totiž mapovala oblohu (uranos). Je zaujímavé, že keď sa na konci knihy dostaneme k Američanovi Elijahovi Hinsdalovi Burrittovi, zistíme, že pre zrozumiteľnosť musel svoju knihu nazvať Geografia nebies, pretože uranografii by už v tom čase sotvakto rozumel.

Vráťme sa však k Bayerovi. Ten vydal v roku 1603 atlas s 51 medirytinami hviezdnej oblohy, inšpirovanými výtvarnými technikami Albrechta Dürera. Jednotlivé súhvezdia nechal Bayer ilustrovať výjavmi z klasickej gréckej a rímskej mytológie. Elena Percivaldi nám tak môže ukázať súhvezdie Pegas, no zároveň v krátkosti vyrozpráva aj starý mýtus. Ešte zaujímavejšie sú poznámky o detailoch, ktoré by nepozornému oku mohli uniknúť. Keď opisuje súhvezdie Škorpióna, podotkne, že na rytine vidieť v blízkosti škorpiónovho bodca nejasnú hviezdu, ktorú chcel Bayer pôvodne celkom zmazať. Napokon ju tam ponechal, hoci len málo zreteľnú. Percivaldi dodáva, že zrejme ide o hviezdokopu M7, ktorú už vraj pozoroval Ptolemaios v 2. storočí n. l. Jedna vec je vyplniť nočnú oblohu adekvátnymi mytologickými bytosťami, druhá vec je poznať rozostavenie nebeských objektov a rozumieť im. A Bayer im rozumel.