cecilka vyrastala v malej dedinke. Nemala však šťastné detstvo. Prežila ho s rodinou a súrodencami v chudobe. Napokon si našla podobného muža, ako bol jej otec. Obaja mali problémy s alkoholom. Cecilka napokon ostala sama s troma deťmi a s vnúčatami v chátrajúcom dome. Nemá okná, dvere, ba ani komín. Keď je zima, všetci sa musia tlačiť v jednej izbe, ktorá je od sadzí. 

Pouličný časopis predáva rada. „Som veselá predajkyňa,“ hovorí Cecilka, ktorá sa vždy teší do svojej práce. „Ľudia sa ma často pýtajú, ako sa mám a ja im to vždy poviem. Viem, že každý z nás má svoj kríž, preto sa aj ja zaujímam, ako sa im vodí. Vždy im poradím, aj keď to sama nemám ľahké,“ hovorí. 

žije v chátrajúcom dome

Cecilka vyrastala v malej dedinke vzdialenej hodinu jazdy od Bratislavy. „Bolo nás sedem detí. S rodičmi sme spávali v jednej posteli. Vychodila som len päť tried maďarskej školy, nemali sme dosť šiat, aby sme mohli chodiť von. Škola ma bavila, bolo mi ľúto, že som s ňou musela skončiť,“ spomína si.

Vydávala sa mladá, aby zo svojej rodiny unikla, no manželstvo nedopadlo podľa jej predstáv. Manžel sa tiež dal na pitie. Mali spolu syna a dve dcéry. Všetky tri deti doteraz žijú s Cecilkou v ich chátrajúcom dome. Mama sa o ne ešte stále stará a živí ich spolu s deviatimi vnúčatami.

„Doma, kde musia šetriť drevom, si teplé jedlo pripraviť nemôže.“

vnučka trpí epilepsiou

Rodinu postihlo niekoľko nešťastných udalostí. Jednej z dcér sa narodilo vážne choré dieťa. Cecilkina vnučka Andelka, ktorá má dnes 24 rokov, trpí epilepsiou. „Väčšinu času leží v posteli, podchvíľou má záchvaty a musíme volať sanitku,“ hovorí babka.

Jej rodičia túžili aj po druhom dieťati. Báli sa, že by bolo opäť choré, tak sa rozhodli pre adopciu. Marienka je dnes pýchou rodiny. „Je veľmi šikovná, darí sa jej v škole. Som na ňu pyšná,“ hovorí Cecilka, no potom si spomenie na zaťa, otca Andelky a adoptovanej Marienky a vyhŕknu jej slzy. „Bol to dobrý chlap. Mal iba štyridsať rokov, keď zomrel. Mal silnú cukrovku.“

živí deti i vnúčatá 

Po smrti obľúbeného zaťa bola Cecilka veľmi nešťastná. Rodina ostala bez muža schopného pracovať a zodpovednosť za deti a vnúčatá dopadla na ňu. Aby ich uživila, začala rozpredávať zariadenie domu. Známy jej poradil, aby išla žobrať do Bratislavy. „Vzal ma do mesta, lebo ja som sa tam vôbec nevyznala.“ Pri žobraní sa však Cecilka necítila dobre. Zaobstarala si preto staré knihy a prevádzkovala akýsi pouličný antikvariát. Jej známy sa medzitým stal predajcom Nota bene a povedal jej o tejto práci. „Stačilo, že mi raz ukázal cestu do výdajne a všetko som si vybavila sama.“

do práce cestuje dve hodiny

Nota bene predáva Cecilka štyri roky. Denne cestuje dve hodiny a predáva štyri až päť hodín. „Občas, keď predám viac časopisov, ostanem jeden deň doma. Potrebujem si oddýchnuť, predsa len je toho na mňa veľa.“ Predaj časopisu jej umožňuje na chvíľu sa z ťaživej situácie v rodine vymaniť. Teší sa, že má dôvod pekne sa obliecť. V meste môže zjesť aj teplé jedlo, ktoré si doma, kde šetria drevom, pripraviť nemôže.

„Keď donesiem domov jedlo, deti začnú spievať a tancovať.“

Má stálych zákazníkov, ľudí, ktorí jej pomáhajú. „Neboja sa podať mi ruku, objať ma, rozprávajú sa so mnou. Niektorí mi kúpia chlieb pre deti, iní mi donesú oblečenie. Veľmi mi pomáhajú aj ľudia z gréckokatolíckeho kostola pri Ondrejskom cintoríne.“ Páčia sa jej tamojšie ikony. Jednu malú dostala od farnosti darom a nosí ju pri sebe. V nedeľu tam chodí na omšu a zapáliť sviečky. „Jednu zapaľujem za pokoj vo svete, aby mali ľudia lásku a zdravie, druhú zapaľujem za to, aby ma Ježiško ochránil, a tretiu za chorú Andelku.“

miluje knihy

Cecilku najviac trápi chátrajúci dom, ktorý túži dať aspoň trochu do poriadku. Väčšinu života sa starala o deti. K tomu, aby dostávala dôchodok, jej chýbajú štyri odpracované roky. Žije z vdovského dôchodku a ochranného príspevku, spolu dostáva okolo 140 eur. Polovicu z toho platí susede, od ktorej berie vodu a elektrinu. Cecilka má dlh na zdravotnom poistení, takže si musí platiť za lekárske vyšetrenia aj lieky. Radšej však prispeje na lieky pre vnučku, na vlastné jej často neostanú peniaze.

Napriek všetkým problémom sa Cecilka dokáže smiať a radovať. „Keď donesiem domov jedlo, deti začnú spievať a tancovať. Večer, keď všetci zaspia, čítam. Najradšej mám skutočné príbehy. Pripomínajú mi, že každý má nejaké trápenie. Oddýchnem si aj pri čítaní o prírode, potom mám čistú hlavu a nemyslím na svoj život.“ Cecilka ďakuje Nota bene za možnosť dôstojného zárobku a ľuďom, ktorí jej pomáhajú. „Všetkým prajem veľkú lásku.“